Sme a som

Poviedka o osobnej slobode a pocitoch z nej. 

Sme a som. 

Ktosi mi povedal, že každé ráno na hrade vztýčia vlajku. Lebo prezident každý večer kamsi chodí.

Blbosť.

Ja som materialista. Viem, že každé ráno, v posteli, aj mne sa vlajka vztýči. Ale to je blbosť pudu. Po vyprázdnení mechúr spľasne.

Že by to malo niečo spoločné s prezidentom? Iba ak ... .

Myslím, že som otvoril okno. So zalepenými očami sa to dosť ťažko určuje: poskok, drep, predklon, záklon, poklus, pridať, trysk - stop.

K zemi, vztyk, drep, predklon, pozor - trysk.

Vivat človek tak veľký, úboho mocný. Vivat človek. Vkročil si do rána a svojím pachom si zasmrdel.

Keď nahý vykračujem z domu, nohou, tak vždy ľavou. Vyberám si druhú stranu ulice, aby som videl, keby niekto chcel vykradnúť môj byt.

Never ani blížnemu svojmu.

Sú dve hodiny ráno. Pripínam sa na asfalt. Alebo sa naň prilepím?

Lepím a pripínam.

Keď už pevne držím, spomínam si na desiatu ako pracne som si ju večer pripravoval. Ona sa vyškiera na stole.

Ani zakliať nemôžem.

Hodiny odbíjajú štvrť na tri. Ďalej už čas sledovať nebudem.

Prichádzajú prví chodci:

   "Aú...po krížoch nie."

   "Toho špaka ste na mne zahasiť nemusel."

   "No vídíš, takto sa chodí, zľahka."

   "Ty hulvát, dupol na mňa z celej sily."

   "Slečna, vy máte ale ostré opätky."

   "Nie...nešmýkajte sa po mne."

   "Prečo si na mňa položil veci? Niééé..., očúrať niééé."

   "No vidíš ty si zlatý - preskočil ma."

   "Do tváre nie!"

   "Pane, stratili ste sto euro."

Desaťkrát som počul: "Choď do riti!"

Ď A K U J E M !

Za pomoci všetkej svätosti, lepidlo prestáva pôsobiť. Klince zodrali. Keď si obzerám udupané telo - samé protektory ako starý človek na duši. Protektory šialených ľudí a ich primitívnych vlastností.

Presne na sekundu začalo pršať. Kvapky zmývajú harmóniu sucha, stopy z chodníka a ja pomaly zabúdam. Cestou do najbližšieho bufetu sledujem padajúce kvapky z oblohy. Aj tie, čo padajú na strechu. Tak dlho leteli aby narazili a potom nahnevané vytvorili pramienok, ktorý možno práve mne podrazí nohy.

Voda je klzká, ako človek. K zemi je rovnako pripútaná ako my a rovnako zákerná. Ona však za to nemôže. Pretože na rozdiel od človeka je priehľadná. A navyše tečie, kade môže. Čitateľná. Takže čuduj sa svete, aká to sloboda.

Bufet je zatvorený. Znova som jedenkrát vyhral. Nie je to bohviečo. Stáť na autobusovej zastávke hladný. Našťastie nestojím sám. Samé nudné ksichty, ktorým akurát nezíva mozog. Lebo nevie ako sa to robí.

Ako prvý zastavil podraz. Neotvoril dvere, opľul ma a odišiel.

Keď som peši prešiel na druhú zastávku, zastavil mi blázon.

Otvoril mi dvere, pricvikol nos a odišiel. Hrozne nadávam, potom vykrikujem a nakoniec plačem. Prešiel som na tretiu zastávku a zastavil sebec. Chytil ma za ruku a vláči za sebou. Lebo som blbec.

Na lavičku mi pomohli dve dievčatá. Najskôr mi dohovárali, milo. Keď som sa posadil, usmial na nich, zľakli sa a nabrýzgali do chlipníkov, trhanov, povaľačov. Jedna z nich ma kopla a druhá ovalila taškou po hlave. Už neplačem.

Ležím na mäkkej tráve a dospávam ráno.

Sníva sa mi o krásnom, kamennom morskom pobreží. Vlny majú radosť, ak môžu pohojdávať moje telo. Je to krásne.

Odrazu sa akoby skaly pohli a začali mi narážať do hlavy stále viac a viac. Už sa to nedalo vydržať. Otváram oči a nadomnou stojí policajt. Obuškom mi udiera do hlavy.

Podrazil som mu nohy a utekám preč. Kričal niečo o vadných a slobode pod zákonom. A mne po tvári tečie krv!

Už nebežím. Rozmýšľam o smetisku duší a harmónii tiel.

O tom ako každý ja živý a poctivo ušliapaný.

Smetisko vecí, tiel a duší.

Človeče!

Zvyšok cesty domov, vždy keď niekoho stretám, pchám si prst čo najhlbšie do krku a ..., usmievam sa.

Zastavilo ma až mĺkve ticho v mojej izbe. Vkročilo v dlhom kabáte, rozišlo sa do priestoru a mlčalo. V tom okamihu som cítim sálavé teplo zo všetkého vôkol seba.

Vnorím sa hlbšie do fotelky a mlčím. Na okno voľne kreslím hviezdy.

Aj na každé sklo v miestnosti. Chýba už len mesiac.

Zapaľujem sviečku a jej plameň sa vnára do skla. Izba ožila.

Čo bolo ponuré, zrazu je hravé.

Myslím, že vidím pochodne. Sú zapálené. Jedna horí ticho, druhá sa stále trepoce a tretia a tie ostatné neviem. Druhá však stále horí nekľudne.

Chcem sa jej dotknúť rukou a ona neposlušne a hravo rozpaľuje moje srdce a ja začínam blúzniť nahlúplo krásne:

Nohy sa mi dvíhajú, ruky voľne padajú a ja sa vznášam. Pohľadom stúpam po izbe. Na skrini som utrel prach nevôle, zelektrizoval pavučinu a pavúka nechal utiecť. Sviečky zatiaľ na stenách poctivo kreslia obrysy živých tieňov.

V noci najradšej sedávam na posteli. Vtedy mi v ušiach šumia dozvuky dňa. Na príčine je to krásne ticho. Ticho, čo tlačí na bubienky. Ticho, s ktorým sa neviem vysporiadať ja, a možno ani druhí. Je to to ticho, čo čakalo celý deň a teraz sa nemôže vykecať kým zaspím. Ráno je drzé a znova kdesi preč. Možno ho odohnali vtáci, alebo odišlo posledným snom, alebo ho nosím ja v sebe, vo vnútri. Cez deň naň určite nemyslím. Asi potrebuje tmu, moju posteľ a potom príde. Chce, aby som si ukonaný večer ľahol, počkal si naň a vykrútil mu krk.

Ja si svoje telo ukrývam. Pred tebou, pred ním, pred ostatnými.

Za odmenu, to by si neuhádol, som sám sebe pánom. Ale iba dovtedy, kým ma život ranami nevyzlečie donaha a potom už poľahky vypľujem aj dušu na dlaň. Nikdy by som nechcel vidieť tú dlaň.

Teraz je jej dosť a to mám len jazvy od narodenia.

Čas, ako vlajkonožec niekedy rád zabudne, že Ty cez deň bežíš závod kostí a mäsa. Podloží Ti nohu a usmeje sa. Zostane stáť nad Tebou a Ty padáš a hlceš ako ryba z jeho očí.

Je mi fajn. Sám zo sebou si rozumiem najlepšie. Všetci ľudia sú individualisti. Sám zo sebou, to je normálne.

Spúšťam vlajku na pol žrde.

Zajtra, ak pôjdem von, na päťdesiat percent, ak nezabudnem - S A O B L E Č I E M .