Už som raz bola

Hra o dvoch dievčatách vo veku 15+, z ktorých jedna sa cíti opustená a klamaná a druhá jej chce pomôcť.

Postavy:

Sofi – dievča, ktoré sa cíti opustené a má pocit, že všetci okolo jej klamú.

Simi – dievča, ktoré prišlo k Sofi. Je veselá, trochu detská. Chce jej pomôcť, no dlho naráža na odpor. Nevzdáva sa, lebo k Sofi cíti silnú pripútanosť.

Miesto: Sofina izba

Rekvizity: rám a v ňom sklo, farby, handra, stolička, kufor a rekvizity v ňom (bublifuk, kniha, ...), kamienok, oblečenie

Už som raz bola

Výstup 1.

Vnútorný svet Sofie.

Sofi sedí na stoličke, hlavu si drží v dlaniach, vnorená do svojich myšlienok.

Počuť dopadajúce kvapky vody.

Sofi dvíha hlavu, hľadí pred seba, vstáva zo stoličky a odchádza za sklo. Berie do ruky štetec a farby. Kreslí oko, mihalnice z ktorých tečú červené slzy.

V úzadí na stupienku stojí dievča s kufrom a pozoruje ju.

Hlas Sofi: Keď som sa v noci zobudila, necítila som si nohy. Keďže som si ich nevidela, nevedela som, či ich skutočne mám. Bála som sa odtiahnuť perinu a pozrieť. Nehýbali sa, ale ja som to nevidela. Moje nohy. Aj keď v tej chvíli som nevedela či ich mám a či tie, čo sú pod perinou, ak tam nejaké sú, či sú moje. Nemala som sa koho opýtať, povedať mu, aby strčil hlavu pod perinu a pozrel sa. Krátka pauza. Hľadela som na strop. Krátka pauza. Nehýbala som sa. Krátka pauza. Dlho som sa nepohla.

Sofi prestane maľovať. Odloží štetec s farbami. Pomaly dvíha pravú ruku, prstami sa dotýka rámu skla, prechádza po jeho povrchu. Očami sleduje vláčny pohyb ruky. Dvíha druhú ruku a opäť sa dotýka rámu skla. Očami sleduje vláčny pohyb ruky. Hľadí pred seba. Tvár priblíži k sklu. Pozoruje svet cez namaľovanú zreničku oka. Očami pomaly blúdi po miestnosti.

Hlas Sofi: Už sa nebojím zobudiť do tmy. Len neviem pochopiť, že keď v noci otvorím oči, všetko čo vidím je neskutočne veľké. Napríklad luster na strope. Mám pocit, že ak zdvihnem ruku, dotknem sa ho. Alebo dvere skrine, ktoré sa sami otvárajú a každú chvíľu ma musia udrieť do nosa. Cez deň na ne hľadím, niekedy aj hodinu a nepohnú sa. Ale večer sa hýbu. Krátka pauza. Potrebujem nohy. Cez deň ich mám. V noci nie. Potrebujem bežať. Neviem kam. Len viem, že musím bežať. Cez deň ich mám.

Ticho.

Výstup 2.

Stolička.

Sofi vychádza spoza skla. Prichádza k svojej stoličke.

SOFI Tak sa konečne rozhodneš, kde chceš byť? Krátka pauza. Samozrejme...

Pousmeje sa a stoličku ťahá za sebou, presúva ju na iné miesto.

SOFI Tu?

Stoličku presúva na nové a nové miesto.

SOFI Tu? Tu? Tu? Krátka pauza. Zbytočne strácam s tebou čas. Čo by sa asi tak stalo, keby aspoň niekto v tejto miestnosti vedel, čo chce. K stoličke. Počúvaš ma vôbec? Dnes máš smolu. Stoličku presunie a položí na jej obvyklé miesto. Jednoducho, máš smolu!

Sadne si. Stolička je jej jediný partner. Nielen v tejto chvíli, ale najmä posledné dni.

SOFI Priznaj sa! Ak by som ťa predala, na druhý deň by si si na mňa ani len nespomenula. Je ti absolútne jedno, koho zadok nesieš. Si len vec. Počuješ? Aj keď máš o dve nohy viac ako ja. Vec. Na to nezabúdaj. Môžem si s tebou robiť, čo chcem.

Zdvihne stoličku, prevráti a z jej nôh pomaly a pedantne zberá špinu.

SOFI Starám sa o teba, keďže si drevená a sama to nedokážeš. Mala by si si vážiť, že si moja a ja ťa zatiaľ nepredávam. Ako som ti včera povedala: Ďaleko sama nedoskáčeš!

Sofi si pohodlne sadne na stoličku.

SOFI A so mnou už vôbec nie. Krátka pauza. Ako prosím? Nič nepočujem! Usmeje sa. Óóó, ďakujem, si milá. Vidieť, že som ťa vychovala. Nehovoriac o tom, že občas máš pravdu. Občas. Inak by si mi pripomínala moju mamu. A nechcem, aby si bola ako ona. Aby si bola namyslená a stále ma poučovala. Sofi urob toto, urob tamto, kde si, prečo sa neučíš? Krátka pauza. Nevieš, načo mi je päť prstov? Krátka pauza. Keby som jeden z nich nemala, asi by mi nechýbal. Čo povieš? Krátka pauza. Neviem sa rozhodnúť, ktorý prst by mi najmenej chýbal. Prvý, druhý, tretí, štvrtý...Na jednej nohe doskáčem, kde chcem a keď jedno oko privriem, stále vidím. Tak neviem, načo mi je päť prstov. Krátka pauza. Ale hlavu, hlavu mám len jednu. Škoda. Tak rada by som si ju pred písomkou zložila a pohrkala s ňou. Vysypala všetky nezmysly a zostali by len múdrosti.

Sofi vstane, zatrasie stoličkou. Usmeje sa.

SOFI Nič? Žiadne piliny z drevenej hlavy? Krátka pauza. Žartujem. Poznáš ma. Buď rada, že nemusíš uvažovať nad životom a inými hlúposťami. Si voľná. Krátka pauza. Zatiaľ, čo ja sa pomaly budem strácať. Krátka pauza. No tak, bež si, kde chceš. Počuješ? Ja tu už možno o týždeň, dva nebudem. O tri určite. A o štyri budem ležať na lehátku nahá a prikrytá plachtou. Krátka pauza. Budem mŕtva. Krátka pauza. Čo ty o vieš o smrti. Určite nie viac ako ja.

Dievča berie do ruky kufor, vchádza na scénu. Ďalej pozoruje Sofi.

SOFI Akože sa volám Múdra. Nie Múdra. Predvídavá. Jana Múdra Predvídavá. To je dnes predsa moderné. Môj otec sa volá Múdry a vydala som sa za Predvídavého. Už dávno si si mohla všimnúť, že mám predsa nadprirodzené schopnosti.

Sofi si všimne dievča s kufrom – Simi. Simi pristúpi ku sklu. Hľadí cezeň na Sofi. Nakloní hlavu, usmeje sa na Sofi. Sofi je zarazená. Zdvihne stoličku zo zeme a objíme ju.

SOFI k stoličke a nakreslenému smajlíkovi na jej sedadle. Môžem ťa nechať zmiznúť a pričarovať babu s kufrom. Upozorňujem ťa, aby si sa nečudovala, ak ju náhodou uvidíš.

Výstup 3.

Usmiate dievča s kufríkom.

Hudba: Dreams

Hlas - Simi: Teraz už o mne vieš. Som tu. Dávaj pozor, niečo ti ukážem. Určite sa ti to bude páčiť. Áno? Pozeraj sa.

Simi sa usmeje a držiac kufor oboma rukami pred sebou, ako malá slečna sa s ním pohojdáva sprava doľava. Prestane. Pozrie na Sofi, čaká odozvu. Nič.

Simi: Tak čo povieš? Páčilo sa ti to? Nie? Viem to aj lepšie. Dávaj pozor. Dobre?

Simi s úsmevom a ešte s väčšou silou pohojdáva s kufrom zo strany na stranu, až sa roztočí a skoro padne. Pôsobí komicky.

SIMI Tak čo? Bolo to lepšie? Toto sa ti muselo páčiť. Nič? No dobre.

Simi položí kufor na zem a otočí sa k Sofi.

SIMI Idem k tebe, dobre?

Simi vykročí jednou nohou. Zrazu zastane, zneistie. Nohu vráti späť. Pozerá na nohy a premýšľa. Nevie sa rozhodnúť, má vykročiť pravou alebo ľavou? Sofi udivene hľadí na Simi.

SIMI Ajajáj. Poškrabe sa vo vlasoch. Konečne sa rozhodne. Odpočíta nohy a na ktorú to vyjde, s tou sa rozhodne vykročiť.

SOFI rázne a nepriateľsky. Je ti niečo? Krátka pauza. Čo tu robíš! Kto ťa sem pustil?

SIMI Aha.

SOFI Aha! Čo, aha?

Simi, ako mím, oboma rukami znázorní imaginárnu stenu zo skla, ktorá ich delí.

SOFI Neviem, odkiaľ si prišla, ale ak niečo chceš, začni sa správať normálne.

SIMI s úsmevom. Som normálna.

SOFI rázne. To hovor tomu, čo žere seno.

SIMI Seno? Myslíš - to seno?

SOFI Áno, to seno.

SIMI Seno som nikdy nejedla. Prehltne naprázdno. Fuj. Krátka pauza. Som normálna. Seno nežerem! To viem určite. A ty čo, si v pohode? Ješ alebo žerieš?

SOFI Nevidieť to azda na mne?

SIMI Pýtam sa. Pre istotu. A prečo stále objímaš stoličku?

SOFI rázne položí stoličku na zem. A čo je teba do toho?!

SIMI Vlastne nič. Ja stoličku nemám. Vyberie kamienok z vrecka.

SOFI Asi tak.

Simi hádže kamienok pred seba, skáče škôlku.

SIMI Ale opýtať sa môžem.SI V POHODE?

SOFI osočí sa. Nemáš čo robiť?

Simi pokrčí plecia a pokračuje v skákaní škôlky späť.

SOFI nedá Simi pokoj. Len ma tu sledovať a otravovať?

SIMI Mám.

SOFI Tak sa začni venovať niekomu inému. O dve ulice ďalej býva jeden chalan a ten by si rád z tebou poklebetil. Správa sa ako pribrzdený.

SIMI Chalan?

SOFI Potrebuje pomoc!

SIMI Pribrzdený?

SOFI Retardér.

SIMI Aha.

SOFI Každý deň sa ma snaží ohurovať svojimi rečičkami aká som super, že som jedinečná. Krátka pauza. A všetkému sa divý, presne ako ty!

SIMI Hej... Myslíš si, že som toto, akože ako on, pribrzdená?

SOFI To som nepovedala. Málo ťa poznám. Jeho vidím každý deň.

SIMI naoko trochu urazene. Nie som pribrzdená!

SOFI Nemôžeš si ho pomýliť. Je vysoký, chudý. Naposledy sa česal pred týždňom. Daj si pozor. Jeho blchy majú doskok pol metra. Odchod.

SIMI Ja? Nie!

SOFI Čo nie?

SIMI Nie som tvoj retardér.

SOFI Mám ťa odtiaľto vyniesť, alebo odídeš sama!

SIMI Za tým chalanom?

SOFI Dajme tomu. Aspoň by som sa ho zbavila.

SIMI Simi ukáže na stoličku. Môžem si na ňu sadnúť?

Sofi a Simi na seba chvíľu hľadia. Simi spojí ruky pred sebou a pohojdá sa, akoby prosila.

SOFI nahnevane. Prestaň sa hojdať ako malá! Začínaš mi s tým liezť na nervy. Odloží stoličku z dosahu Simi.

SIMI Ešte som na stoličke nesedela.

SOFI pohŕdavo. Móóóje. Tak ty si nesedela na stoličke. Ale čo je stolička, to vieš. Povedala som ti, aby si vypadla! Krátka pauza. Máš na to minútu. Nie, tridsať sekúnd. Dvadsať, desať...

SIMI Absurdné.

Krátka pauza. Sofi postrčí Simi smerom ku kufru.

SOFI Nula.

SIMI Rozhodnutia sa dajú merať?

SOFI Áno!!! Čo tu ešte robíš?!

SIMI povzdych. Ajajáj...

Simi berie kufrík do ruky. Pomaly odchádza. Zastane na hrane svetla a tmy. Sofi berie stoličku a prenáša ju na svoje miesto. Sadne si na ňu. Usmieva sa, prstami víťazne poklepkáva na operadlo.

Výstup 4.

Simi sa vracia. Rozmyslela si to. Položí kufrík na zem. Otvorí ho a vyberie bublifuk. Fúkaním vytvára bubliny, ktoré lietajú po celej Sofinej izbe. Naháňa ich a chytá. Usmieva sa. Bubliny dopadnú aj na Sofi.

SOFI nahnevane. Prestaň ma konečne otravovať.

SIMI Sú farebné ako dúha. Všimla si si? Stále vytvára nové a nové bubliny.

SOFI No a čo! Chcem byť sama!!

SIMI paroduje. Chcem byť sama! To by mohol povedať každý. Povzdychne si. Keby to bolo také jednoduché.

SOFI Bolo to jednoduché, pokiaľ si ty neprišla.

Simi stále vytvára nové a nové bubliny. Pozoruje ich.

SIMI Každá bublina je iná. Všimla si si? Ako ľudia. Videla si niekedy dvoch rovnakých ľudí?

SOFI Vypadni!!! Počuješ?! Vstane zo stoličky, podíde k Simi, vystrie ruku. Daj mi ho!

SIMI Chceš si aj ty robiť bubliny? Stačí povedať.

Simi zavrie bublifuk a podá ho Sofi. Sofi berie bublifuk, prichádza ku kufríku a dáva ho doň. Kufrík zavrie.

SOFI A je po paráde.

SIMI škrabká sa vo vlasoch. Ajajáááj.

SOFI Máš blchy? Neotravuj, ajajáááj! Kapito? Chcem byť sama!

SIMI Ale nemusíš.

SOFI Ja viem, že na svete nie je nikto, kto sa mi podobá. Vyčítavo a nahnevane. Spokojná? Odchádza za sklo. Kričí. Chcem byť sama. Počuješ? Sama!

Sofi píše prstom na sklo, tlačeným písmom - SAMA

SIMI číta zo skla. A-M-A-S. Chceš byť AMAS.

SOFI Konečne pochopila.

Simi príde ku sklu, priblíži tvár ku sklu. Sofi oddiali svoju tvár od skla.

SIMI Teraz už nie si sama.Ani ty, ani ja.

Sofi rozmaže kresbu na skle.

SOFI Nevidím ťa, tak neotravuj a vypadni!

Simi to vzdá. Prichádza ku kufru. Berie ho do ruky a odchádza. Zostane stáť na hranici svetla a tmy.

Výstup 5.

Simi sa opäť vracia. Rozmyslela si to. Otvorí kufor, vyberie z neho knihu a číta z nej. Sofi utrie plexisklo a maľuje naň pocitovú predstavu.

SIMI Už od počiatku existencie ľudstva žil pračlovek v skupinách. Život často prinášal veľa nástrah. A tak praľudia žili spoločne v jaskyniach.

SOFI: Ty nie si normálna. O čom melieš. Pripadám ti snáď ako pračlovek? Mám v ruke kyjak, ktorým by som ťa mohla ovaliť? Vráť sa do svojej tlupy, kým ho nenájdem!

Sofi rozmazáva svoju maľbu. Simi sa s knihou blíži k stoličke.

SIMI Časom sa zmenil spôsob bývania, ale človek zostával žiť v skupinách. Dnes už to nie sú tlupy, ale rodiny a národy... a priatelia.

Simi stíchne, chce si sadnúť na stoličku. Sofi vyjde spoza plexiskla, chytí stoličku za operadlo, potiahne ju k sebe.

SOFI: dôrazne. Nech ťa to ani len nenapadne. Je moja.

SIMI trochu nahnevane. A rodina?

SOFI Aká rodina?! Čo trepeš.

SIMI Tvoja rodina.

SOFI smeje sa. Rodina?! Moja rodina? Už nemám rodinu. Všetci ma klamú!!! Krátka pauza. Zamyslí sa. Vieš čo? Stoličku postaví pred Simi. Máš pravdu. Je tvoja. O pár dní budem ležať nahá, prikrytá bielou plachtou. Nebudem ju potrebovať. Nech si zvyká.

SOFI chvíľu stojí a čaká. No tak? Kapito? Načo čakáš. Krátka pauza. Nahnevane. Tak si sadni do čerta. Je jej do plaču. Mne už je to všetko jedno. Počuješ? Jedno. Nepotrebujem nič.

Simi podíde k stoličke. Sadne si na ňu. Hmýri sa, skúša jej pevnosť. Snaží sa postaviť na ňu, ale cíti sa nestabilne. ostaví sa na ňu. Sadne si na operadlo stoličky.

SIMI Už chápem, prečo nie si v pohode.

SOFI Skutočne? Nie som v pohode? Si smiešna. Na tejto planéte nie je živá bytosť, ktorej by som povedala prečo nie som v pohode.

SIMI Naozaj?

SOFI Nikomu neverím!

SIMI zíde zo stoličky. Nikomu?

SOFI Presne tak. Už niekoľko týždňov ma múdre hlavy presviedčajú, že je so mnou všetko v poriadku. Ale nie je. Nechcú ma počúvať, keď im niečo hovorím. Cítim sa stále slabšia a slabšia. Každý deň ma bolí žalúdok, mám závrate, niekedy sa nemôžem poriadne nadýchnuť. V noci mávam často teploty. Vstanem z postele, mám pocit, že odpadnem. Nedokážem jesť, vypiť pohár čistej vody. Bolí ma celé telo. Všetci: doktor, mama, otec, tvrdia, že operácia pomôže, ale ja viem, že klamú. Ja viem, že umieram. Krátka pauza. Chápeš? Divný úškrn. Umieram, do riti.

SIMI Pomôžu ti. Neumieraš.

SOFI Hovno!

SIMI Hovno, nehovno, neumieraš. Viem to.

SOFI nahnevane. Aká si múdra! Baba s kufrom. Dlhšia pauza. Skúmavo hľadí na Simi. Pristúpi k nej. Poslali ťa. Krátka pauza. Jasné. Usmeje sa. Krátka pauza. Poslali ťa za mnou. Si rovnaká ako oni. Krátka pauza. Že ma to skôr nenapadlo. Ja blázon. Udrie sa do čela. Si rovnaká ako oni.

SIMI trochu nahnevane. Neposlali. Prišla som sama!

SOFI Hlúposť.

Sofi odchádza za sklo.

SOFI Nikdy sme sa nevideli. Vypadni. Nechcem už o tebe počuť. Ber si svoj kufor.

Sofi berie do rúk štetec a farbu, chystá sa maľovať.

Simi schová knihu do kufra. Usmeje sa. Začne veselo tancovať na hudbu. Vidieť, že tanec ju baví. Usmieva sa. Sofi sa snaží maľovať, no tanec ju ruší. Hnevá sa. Vyjde pred zrkadlo. Sofi čaká, pokiaľ Simi skončí.

SOFI Pekné divadlo. Vypadni! Lebo ťa zmlátim.

SIMI Naozaj to chceš?

SOFI Naozaj, hrozne, neskutočne, neuveriteľne to chcem. Nedokážeš si ani len predstaviť ako to chcem. Strašne. Celé moje telo to chce. Je veľmi, veľmi rozrušená.

Krátka pauza.

SIMI Môžem ťa objať?

SOFI Nie! (Zmlátim ťa!)

Simi berie kufor a skutočne odchádza.

Výstup 6.

Sofi stojí za sklom. Štetec namočí do farby, dotykom na skle vytvára body z ktorých stekajú čiary.

Hlas Sofi: Keď v noci mávam horúčku, zdá sa mi, že moje telo rastie a potom sa zase scvrkáva. S každým nádychom cítim, ako sa nafukujem a nafukujem, až mám pocit, že mi koža praskne ako balón. Keď už to začína byť neznesiteľné, premením sa do človeka - balónu. Pozerám sa na seba zhora ako mením svoj tvar a neviem dokedy to koža vydrží a nepraskne. Je to nechutné. A potom sa to všetko obráti. Cítim, ako sa moje telo zmenšuje. Ruky a nohy sú menšie a menšie... potom chudé, potom vyziabnuté ako ich má Minnie z kresleného filmu Walta Disneyho. A potom tenunké ako ceruzka, až mám pocit, že moje telo celkom zmizne.

Sofi na chvíľu prestane maľovať. Otočí sklo tak, aby videla miesto, odkiaľ Simi odišla.

Výstup 7.

SOFI Vráť sa! Krátka pauza. Nahlas. Počuješ? Vráť sa! Krátka pauza. Kričí. Viem, že si tam. Ako dlho ti to bude trvať?

Simi, už bez kufru, vchádza na hranicu svetla a tmy. Hľadí na Sofi. Slabo počuť Real Womb Sounds for Babies.

Sofi pokračuje v ukladaní bodiek na plexisklo. Simi v ruke drží téglik so žltou farbou a štetcom. Smeruje k plexisklu, hľadí na Sofi a to, čo maľuje. Sama pomaly začne maľovať schodíky medzi čiary.

Hlas - SIMI spomína. Mala som osem týždňov. Trpasličích 25 milimetrov, keď moje pery sa niečoho dotkli. A potom tvár. Strčila som si prvýkrát palec do úst a premýšľala. Ty si na nič nepamätáš?

Všetko okolo nás plávalo. Najradšej sme mali sladké a voňavé veci. A to teplo. Nepamätáš?

Je pravda, že trochu ma znervózňoval ten neustály hluk okolo mňa. Tlkot srdca, zvuky čriev, hlasy zvonku.

A potom prišlo to najdôležitejšie. Jeden dotyk sa od všetkých líšil. Bol tam vo vnútri ešte niekto so mnou. Niekedy sme spolu zaspávali, inokedy ma kopancami zobúdzal. Ale mi tam s ním bolo strašne fajn. Bum, bum, bum, bum...

V osemnástom týždni som trošilinku pootvorila oči a videla som jednu veľkú hýbajúcu sa machuľu.

Sofi a Simi počas monológu postupne zrýchľujú maľbu: Sofi ukladá stále viac bodiek a Simi maľuje schodíky medzi čiarami.

Dievčatá sa predbiehajú v maľovaní, stále rýchlejšie. Môže to trvať aj minútu. Simi to prestane baviť ako prvú.

Nasleduje rýchly sled replík. Sofi a Simi hľadia na seba cez sklo.

SIMI už je trochu nahnevaná. Prestaň. Musíš si pamätať.

SOFI Akože na čo si mám pamätať? Na 25 milimetrov?

SIMI Spolu sme sa hrali. Napodobňovali sme mamu.

SOFI Prestaň. Neviem o čo ti ide!

SIMI Keď sa niekam ponáhľala, nadskakovali sme spolu s ňou.

SOFI Už nemienim počúvať tvoje výmysly. Nechápem, prečo som ťa zavolala späť.

SIMI Keď sa hnevala, tak aj nám srdiečka bili rýchlejšie. Schúlili sme sa do klbka ako ježkovia a tlačili sme sa k sebe.

SOFI Vidím, že s tebou je to náročnejšie ako som si myslela.

SIMI A keď mama bola v pohode mohli sme sa vystrieť a hrať - my dve.

SOFI To akože my dvaja sme boli, ..., počkaj, ty tvrdíš...

SIMI A potom sme sa narodili...

SOFI ...že moja mama...

SIMI a viac si nepamätám.

SOFI ...je aj tvoja?

SIMI Stratila si sa mi.

SOFI Tak dosť! Nebavia ma tie tvoje výmysly. Už na mňa skúšali všeličo, ale toto je nechutné.

SIMI Viem, že si tvrdohlavá, nechceš si nechať od nikoho poradiť, vytváraš absurdné teórie a kombinácie, čo všetko sa môže stať, čo všetko ti môže byť.

Krátka pauza.

SOFI pomaly. Chcela som zomrieť. Ležala som vo vani. Stačilo silnejšie potiahnuť ostrím noža na ruke.

SIMI A vtedy prišla mama. Krátka pauza. To ja som ju zavolala. Bola som vždy pri tebe, ale ty si to nevedela. Krátka pauza. Myslíš si, že si jediná koho niečo bolí? Krátka pauza. Komu niečo chýba?

SOFI Nepotrebujem rozumy druhých. Ani tvoj. Mám svoj.

SIMI Takto ti to vyhovuje lepšie? Nepovedala si mi všetko.

SOFI Hlúposť. Prestaň si domýšľať.

SIMI Povedz mi len to, čo si doteraz ešte nikomu nepovedala. Krátka pauza. Že ti chýbam.

SOFI Ty mne?

SIMI Áno ja tebe.

SIMI Som tvoje sestra. Narodili sme sa spolu, ale ja som hneď po pôrode zomrela.

Simi objíme zozadu Sofi. Zavrie oči a hlavu si položí na plece Sofi. Sofi hľadí pred seba.

SOFI Keď si taká múdra, a vieš o mne všetko, povedz mi, čo mi je.

SIMI To nedokážem. Ale spolu to určite zvládneme. Chápeš? Už nikdy nebudeš sama. Budeme sa spolu zobúdzať, chodiť na prechádzky, dlho do večera rozprávať. Pomôžeme si?

KONIEC