Monodráma, divadlo jedného herca o dvanástich výstupoch.

ISBN 978-80-570-2290-9

Príbeh, ktorý v sebe skrýva tajomstvo, výpoveď s detektívnou zápletkou, úsmevné repliky. Zároveň je nahliadnutím do "duše" osamelého muža, ktorý cíti potrebu rozprávať o sebe, svojej láske a snoch, prehrách a výhrach v živote. Ochote podeliť sa o spomienky a prežívané. Nebyť pri tom sám a možno nájsť pochopenie u diváka. 

Ako autor som mal možnosť inscenáciu naštudovať a zahrať si v nej  hlavnú postavu. 

Hrací priestor: javisko a hľadisko

Rekvizity: stojan so ženským plášťom, knihy, stolička, karty, schody vedúce z javiska do hľadiska, pohár s vodou

Osoby:

Muž

(Zuzanka, Žózef, návšteva)

Moje meno mám napísané na dverách

Úvodný výstup

Na javisku, vyvýšenom pódiu oproti divákom, sú na zemi rozložené knihy. Muž sedí na stoličke a číta jednu z nich.

Muž číta z knihy (Oliver Saks: Halucinácie):

Halucinácie nie sú neobvyklé. Jeden z prvých testov pod názvom - Medzinárodný súpis bdelých halucinácií u zdravých jedincov sa zaoberal výskytom a povahou halucinácií, ktoré prežívajú zdraví ľudia za normálnych okolností. Autori si dali veľký pozor, aby do svojej práce nezahrnuli niekoho, kto by mohol mať zjavné zdravotné alebo psychiatrické problémy.

Prestane čítať, zamyslene hľadí na divákov:

• Halucinácie zdravých ľudí nie sú neobvyklé. Halucinácie môže mať každý nás.
• Autori si dali veľký pozor, aby do svojej práce nezahrnuli niekoho, kto by mohol mať zjavné zdravotné alebo psychiatrické problémy.
• Ľudia.

Muž pozrie na knihy na zemi, čítanú knihu položí na stoličku. Ukladaná knihy na zemi na viaceré kopy (podľa autorov, žánru,...). Opäť si sadá na stoličku a pokračuje v čítaní:

Sedemnásťtisíc ľudí dostalo jedinú otázku: Stalo sa vám niekedy vo chvíli, keď ste boli presvedčení, že ste v úplne bdelom stave, že ste mali prenikavý dojem, že vidíte nejakú živú bytosť, alebo sa vás niekto, alebo niečo dotýka, prípadne, že počujete hlas?

Prestane čítať, vstane, zamyslene hľadí na divákov:

• Že vidíte nejakú živú bytosť, niekto sa vás dotýka, alebo počujete hlas. Človek nie je dokonalý.
• Človek nie je dokonalý. Jeden človek.

Pozrie na knihy na zemi, čítanú knihu položí na stoličku. Ukladaná knihy na zemi do jedného stĺpa. Berie knihu zo stoličky a v stoje, nad stĺpcom kníh pokračuje v čítaní:

Viac ako desať percent respodnentov odpovedala kladne a z tých viac ako tretina počula hlasy.

Prestane čítať. Zamyslene hľadí na divákov:

• Viac ako desať percent odpovedalo kladne. Viac ako tretina počula hlasy.
• Nič nezvyčajné.
• Niekedy hlasy počujem aj ja.

Muž čítanú knihu položí na vrch pyramídy kníh a okuliare na čítanie na knihu.

Pozrie na hodiny, dvere. Chvíľu čaká akoby váhal.

Výstup I.

Muž schádza z javiska a prichádza k divákom. Osloví ich:

- Dobrý večer. Povedzte mi, prosím, koľko je hodín. ... Ďakujem.

- Dobrý večer. Môžete mi, prosím, aj vy povedať koľko je hodín? ... V poriadku. Ďakujem.

- A vy, prosím vás, viete mi povedať koľko je hodín? ... Predpokladal som, že to poviete.

- Ďakujem a zároveň sa vám ospravedlňujem. Chcem mať len istotu, že sa zhodneme a všetci v tejto miestnosti máme rovnaký, identický čas.

(Muž ukáže na knihy uložené do stĺpa.)

• Oliver Sacks: Halucinácie. Je kniha, ktorú práve čítam. Možno ju poznáte. Kúpili ste si ju, rovnako ako ja. Čítali ste ju a viete o čom v nej autor píše.

(Krátka pauza.)

• Môj priateľ Žóózef, ... môj bývalý priateľ Žóózef hovorí, že v knihách je skrytá múdrosť. Aj keď on sám ich veľa neprečítal. Ale rád hovorí veci, vďaka ktorým sa cíti dôležitý.

(Krátka pauza.)

• Ja rád čítam knihy. Pomáhajú mi triediť myšlienky. Pochopiť vecí, ktorí sa mi v živote stávajú.
• Je pravda, že nie vždy sa mi to darí. Skôr by som povedal, že málokedy.

(Krátka pauza.)

• Porozumieť človeku nie je jednoduché ako sa zdá. Každý z nás je predsa iný.
• Ak by som chcel vytvoriť dokonalého človeka, vyzeral by asi takto.

(Muž prstom ukazuje na knihy a predstavuje autorov divákom.)

• Albert Einstein, Ernest Hemingway, , Ingmar Bergman, Ľudo Zúbek, , Božena Nemcová, ...

(Krátka pauza.)

• Čo poviete?

(Muž sústredene hľadí na knihy.)

• Nezdá sa vám, že je tu prievan?

(Pozrie na divákov akoby čakal ich podporu.)

• Je. Je tu prievan.
• (Kričí.) Zuzankááá. (Zamieri ku knihám a napraví vrchnú knihu s cieľom zabezpečiť stabilitu stĺpu vytvoreného z kníh.)
• Zuzanka, opäť vetráš?

(Podíde k dverám, ktoré vedú do izby k Zuzanke.)

• Prosím ťa, zavri to okno. Vieš, že nemáme tesnenie na vchodových dverách.

(Krátka pauza.)

• Už si ho zavrela?

(Krátka pauza.)

• Ďakujem.

Výstup II.

Muž schádza z javiska a opäť sa prihovára k divákom.

• So Žóózefom sme sa stretávali takmer každý deň. Hrali sme spolu karty.
• Ja viem, že Žóózef je blbá prezývka, ale každý si môže volať svojho priateľa ako chce.
• Pravda, ak ten druhý súhlasí.
• No a Žóózef ... si zvykol. Poznáte to. Keď vám dajú prezývku. Vy o tom neviete, potom sa to dozviete. Najskôr sa vám to nepáči, nesúhlasíte, poviete im to, ... no a nakoniec si zvykneme.

(Krátka pauza.)

• V podstate, on bol môj najlepší, najtolerantnejší, najdôvernejší priateľ.
• Dobré priateľstvo poznáte asi tak po siedmych rokoch. Ako manželstvo. Ešte stále ste spolu a baví vás to.

(Muž vychádza na javisko, vyberá karty z vrecka. Rozloží si ich na ruke.)

• Povedz mi vtip. - Prehovoril Žóózef pri jednej hre dvanásteho.
• Nikdy som vtipy nehovoril a ty to vieš.
• Povedz mi... vtip! - Trval na svojom.
• Prestaň a sústreď sa na hru.
• Si ako malé decko. Vieš to? - Pochopil som, že začína rýpať a nebude spokojný, pokiaľ mu ho nepoviem.
• Dobre, idem domov.
• Veď si len pred chvíľou prišiel.
• Chcel si vtip.
• To mal byť vtip? Prepáč, nepochopil som ho. Daj eso!
• Tak choď domov ty.
• Ty ma vyhadzuješ? Z môjho baru?
• Dobre, snažím sa povedať vtip. To nemôžeš poprieť.
• Vieš v čom je tvoj problém? Nerozumieš podstate, čo je vtip.
• Preto ich nerozprávam. Ako priateľ by si ma mohol pochopiť.
• V poriadku. Daj konečne to eso, čo máš na ruke!
• Eso nemám!
• Neklam!
• Ja neklamem!
• Klamať, nie je to také jednoduché ako sa ti to zdá. Ja nie som tvoja Zuzana, ktorej tvrdíš, že chodíš nakupovať a hráš so mnou karty. Myslíš si, že je taká sprostá a nevie kde si?
• Dobre, tu máš svoje eso.

(Muž vyhodí eso z ruky. Karta padá na zem.)

• Konečne. Držal si ho celý čas v ruke a nedal. Proti pravidlám. Uvedomuješ si to?
• Zaujímavé je, že práve ty mi hovoríš o pravidlách a morálke.
• O morálke? (Krátka pauza.) Vieš čo? Vieš hovno, čo je vtip. Hráš proti pravidlám, ale chceš poučovať!
• Žóózef bol priateľ. A priatelia si pomáhajú.
• Tvoja Martina sa rada smeje, či?
• Samozrejme, že sa rada smeje. Preto je so mnou. A nie s tebou. - Priateľovi môžete povedať všetko.
• Včera okolo jedenástej som ju videl v Auparku na káve.
• Blbosť. Bola doma.
• Podľa teba bola doma, a podľa mňa v Auparku. Pila kávu, pred sebou mala pohár vína a smiala sa.
• Neveril som vlastným očiam. V ruke som mal samé tromfy. Šiesty zmysel mi hovoril, že konečne vyhrám. Z hry som začal mať dobrý pocit.
• Daj sedmu!
• Bola doma a varila mi obed!
• Vraví sa, že ženy dokážu robiť dve veci naraz a teda môžu byť aj na dvoch miestach.
• Nemám sedmu! A Martina bola doma. Je ti to jasné? Povedala mi to!
• Nechajme to radšej tak.
• Ak niečo vieš, tak to povedz!

(Krátka pauza.)

• Dobre. Ale chcel si to sám. A vyprovokoval si ma.

(Krátka pauza.)

• Vyklop to už konečne!
• Myslíš si, si presvedčený, že Martina...
• Vyklop to!

(Krátka pauza.)

• Si si istý, že Martina je teraz doma sama?

(Krátka pauza.)

• Odkiaľ to vieš!

(Krátka pauza.)

• Viem to.
• Túto hru sme ukončili predčasne.(Dvíha kartu zo zeme.)
• Bol som tak blízko k víťazstvu.

(Muž si sadá na schodíky vedúce k divákom. Karty drží v ruke.)

• Martina bola doma. Pred sebou mala pohár červeného vína a smiala sa. Keď Žóózef vošiel do bytu, oproti nej sedel pupkatý chlap a tiež sa smial. Na sebe mal Žóózefov župan.

(Mužovi je spomienka nemilá a počuť mu to na hlase.)

• Posledné dni, možno aj týždne, chodieval k nim často. Ja neviem. Povedali mi to. Zatiaľ, čo my sme v bare hrali karty.

(Muž vstáva zo schodov, vloží karty do vrecka. Kráča k divákom.)

• Žóózef sa niekoľko dní neozval. Asi sa nahneval. Ale nemal prečo. Priatelia si predsa hovoria pravdu. V dobrom aj zlom.
• A Žóózef bol priateľ! (Napije sa.)

Výstup III.

Muž pozrie na knihy. Usmeje sa.

• Nezavrela ho.
• Zuzanka. Ty si nezavrela to okno?

(Napráva vrchné knihy v stĺpe. Prichádza k dverám, ktoré vedú do izby k Zuzanke.)

• Akože aké okno. Prosím ťa, zavri ho.
• (Postupne zvyšuje hlas až sa rozohní.)Vieš predsa, že nemáme tesnenie na žiadnych oknách ani dverách v byte. Proste nikde.
• Aby sme vetrali. (Uvedomí si, že na ženu sa nekričí. Milším hlasom.)Na to, aby sme vetrali, nemusíme otvárať okná.

(Muž hľadí na knihy.)

• Prievan. Prie - van.
• (K divákom.)Zuzanka píše o mne knihu. Takmer celý rok. Jeden dlhý rok.
• Sústredí sa na písanie a vôbec jej nevadí, že je v byte prievan.
• Častokrát sa sústredí len na písanie. Neuvedomuje si, že otvorila okno a v byte je prievan.
• Nevšimne si ani mňa, keď vojdem do miestnosti.
• Vôbec nevníma okolie. Že píše pri otvorenom okne. (Zamyslí sa.)

Muž opäť pozerá na knihy. Zdá sa mu, že sa hýbu, kolíšu sa v prievane.

• Nezavrela. Hýbu sa. Vidíte to aj vy?

(Muž schádza z javiska. Otočí sa na divákov.)

• Pohli sa. (Ukazuje na knihy.)
• Sústredene pozerajte len na ne a uvidíte, že sa hýbu.
• Teraz. Pohli sa. Práve teraz sa pohli. Videli ste to?
• Museli ste to vidieť. Ja viem, že ste to videli.

(Krátka pauza. Úsmev. Pozerá na divákov.)

• Len mi to nechcete povedať. Neveríte mi.
• Nevadí!

Výstup IV.

Muž pokračuje v príhovore s divákmi.

• Dvanástka je moje šťastné číslo. Každý máme to svoje. Ak môžem byť zvedavý, vaše šťastné číslo je aké? (Opýta sa diváka.)A vaše? (Opýta sa diváka.)Už vám pomohlo? Alebo len máte pocit, že vám raz prinesie šťastie. Každý ho asi má.
• Ja vám ... verím.
• Moje šťastné, ba priam magické číslo je dvanástka.
• Dvanásteho som sa narodil.
• Dvanásteho som prvýkrát išiel do školy. Ja viem, že vy ste išli skôr. Rovnako ako moji spolužiaci. Ja som bol prvé dni školského roka chorý.
• Dvanásteho som prvýkrát pobozkal dievča vo vchode vysokého paneláku.
• Dvanásteho som sa prvýkrát opil na svadbe sestry môjho najlepšieho spolužiaka.
• Dvanásteho.
• Dobrý večer.
• Oslovila ma raz žena, ktorá sedela v rovnakej reštaurácii ako ja. Dvanásteho mája.

Muž prenáša stoličku na ktorej sedel dozadu. Čistí ju. Sám sa postaví pred ňu.

• Bol som k nej otočený chrbtom, takže som ju nevidel, len počul jej hlas.

Berie do ruky vrchnú knihu z kopy, nasadí si okuliare a mlčky číta.

• Pozorujem vás už niekoľko dní. Sedíte v tej istej reštaurácii, za tým istým stolom. Čítate akúsi knihu a je vám absolútne ľahostajné to, čo deje okolo vás.
• Vnímate ma vôbec?
• Teraz už, áno. Nestáva sa mi často, aby ma niekto vyrušil pri čítaní knihy.
• Ospravedlňujem sa. Ale ak mám byť úprimná, urobila som to rada.
• Rada?
• Pozrite, ste atraktívny muž a všimla by si vás každá žena. Môžem si sadnúť k vášmu stolu?
• (Muž zneistie.)Máte dôvod?

(Krátka pauza.)

• Už dávnejšie som nesedel so ženou za jedným stolom.

(Muž podíde nachvíľu k divákom.)

• Jej hlas mi bol príjemný ale zároveň som bol spokojný so spôsobom našej komunikácie.
• Som spisovateľka.

Muž odkladá knihu na kopu, okuliare položí na knihu. Berie si ženský plášť z vešiaka a prehodí so ho cez plecia. Prechádza sa v ňom.

• Dokážem takmer s fotografickou pamäťou reprodukovať slovami na papier to, čo vidím. Napríklad opísať každý dom na tejto ulici. Pri písaní si spomeniem na rôzne detaily, ktorými sa odlišujú. Bez toho, aby som si robila poznámky.
• Za ten čas, čo tu sedím, pozorovala som správanie mnohých ľudí, ktorí prešli vedľa nás. Pamätám si ako reagovali v situáciách, v ktorých sa ocitli.
• A o vás, viem len to, ako vyzeráte a že sa dokážete plne sústrediť na čítanie knihy. Ale to je málo.

(Krátka pauza.)

• Potrebujem niečo viac.
• Píšem poviedky. Chýba mi dej.
• Potrebujete dej? Tak si ho vymyslite.
• Ste vtipný. Teda, snažíte sa byť vtipný.
• Na spoznanie človeka mi bežne stačí päť minút.
• Dobre, priznávam, vo vašom prípade to zatiaľ neplatí.
• Päť minút?
• Zdá sa vám to málo?
• (Muž podíde na chvíľu k divákom.) Mala dar reči. Uvedomil som si, že sa viac zameriavam na farbu a zmyselnosť jej hlasu ako na to, čo hovorí.
• Nedokážem odhadnúť, na čo myslíte. A to ma trochu znervózňuje.
• Nemáte rada neistotu. Chcete povedať, že...
• (Rázne.)Áno. Moje poviedky číta veľa ľudí. Príbehy v nich sú z reálneho života. A to je to, čo ľudí zaujíma. Najviac čitateľov mám medzi ženami.
• Ešte nejaké otázky? Lebo ak nie... (Muž odkladá kabát na vešiak.)
• Lebo ak nie, ... rada by som si sadla k vášmu stolu, na prázdnu stoličku oproti vám. (Muž pozorne napravuje kabát na vešiaku.)
• Skôr ako to dopovedala, naše pohľady sa stretli. Zacítil som vôňu jej parfumu. Intenzívne som ho vdychoval už desiatky minú, bez toho, aby som si to uvedomil. (Krátka pauza.) Mala nie len príjemný hlas ale páčila sa aj mi.
• Predstavte si ...
• Áno?
• Ste pre mňa milé prekvapenie. Od rána som vedela, že budem mať výnimočný deň. Napíšem o vás knihu. Chcete?
• Napíšete knihu, o mne?
• Áno. Tušila som, že stretnem človeka, ktorý bude pre mňa inšpiráciou na napísanie novej knihy. No a stretla som vás.
• Chcete ma ... predhodiť psom?
• Áno. S najväčšou pravdepodobnosťou áno.
• Mlčky sme na seba hľadeli. Jej tvár sa pomaly približovala k mojej. Už dávno narušila hranicu intímnej zóny.
• Na príbeh potrebujem tvoj súhlas.

(Krátka pauza. Úsmev.)

• Vedela presne, čo robí.

(Muž schádza z javiska.)

• A ja som vedel, že mám poslednú šancu úniku. Alebo?

(Krátka pauza.)

• Už bolo neskoro.

(Muž sa napije vody.)

Výstup V.

Muž pozrie smerom k dverám, na hodiny. Pristúpi k divákovi. Je o niečo nervóznejší.

• Môžete mi povedať, prosím, koľko je hodín?
• Ďakujem. Ešte stále máme čas.
• Ak uvidíte niekoho stáť vo dverách...

(Muž omylom ukazuje na dvere vedúce do izby k Zuzanke.)

• Prepáčte. Nie v tých, čo vedú do izby k Zuzanke.
• Myslím v tých druhých... ktorými ste vošli...
• Ak uvidíte niekoho stáť v tých dverách, ktorými ste vošli, dajte mi vedieť. Dobre?
• Nechcem, aby ma prekvapili. Ešte máme asi tak 20 minút.

Muž odchádza na javisko, sadá si na zem, berie skicár spod stoličky a kreslí do neho. Vidieť, že kreslenie ho upokojuje. Zároveň sa s krátkymi pauzami prihovára k divákom.

• Boli tu aj včera. Vôbec som ich nepočul, keď vošli.
• Nikdy nezamykám.
• Obvinili ma, že si vymýšľam a niečo im tajím.
• Nakoniec povedali, že prídu dnes, len si musia niečo overiť.
• A keď bude treba, prídu aj ďalšie dni.
• Ešte máme čas. Knihy.

Výstup VI.

Muž pozerá na knihy. Odkladá skicár. Zoberie niekoľko kníh z kopy. Ponúka ich divákom.

• Každá z kníh nesie v sebe energiu, ktorú jej daroval autor, keď ju písal.

Muž rozdáva knihy divákom v prvých radoch a zároveň hovorí autora a názov knihy.

• Nie je jednoduché napísať knihu. Vyžaduje to mesiace a možno aj niekoľko rokov.

(Sadne si na schody. V rukách drží jednu knihu.)

• Otvorím knihu, ktorú som si kúpil a začnem čítať. Sústredím sa len na čítanie.

Krátka pauza. Počas nej sa Muž postupne vnára do čítania knihy.

• Postupne sa vžívam do deja.

(Krátka pauza.)

• Hlavou mi víria rôzne myšlienky.

(Krátka pauza.)

• Vďaka mojej fantázii, medzi riadkami, dotváram príbeh, ktorý mi autor ponúkol.

(Dlhšia pauza. Muž sa sústredí len na čítanie knihy.)

• Ak ste otvorili niektorú z kníh ... Myslím z tých kníh, ktoré držíte v rukách a prečítali niekoľko riadkov rovnako ako ja, začali ste si tvoriť svoj príbeh.

(Krátka pauza.)

• Keď knihu dočítam a opäť ju otvorím o niekoľko mesiacov, rokov ... môže sa stať, že pri čítaní sa mi postupne vynoria aj moje myšlienky ukryté v nej.

(Muž vstáva, opäť zjavne znervóznel.)

• Prosím vás, vráťte mi knihy.

(Muž berie knihy od divákov a ukladá ich späť na pyramídu.)

• To napríklad vysvetľuje skutočnosť, prečo niektoré z kníh nikdy nepredáme, nepožičiame, nedarujeme a nechávame si ich v knižnici.
• Lebo je v nich niečo osobné.

(Krátka pauza.)

• Skryté odkazy pre čitateľa.

Výstup VII.

• Každé ráno, keď vstanem, listujem v knihe, ktorú píše Zuzanka. Snažím sa medzi riadkami nájsť skryté odkazy pre mňa.
• Niektoré odseky už poznám naspamäť. Dnes ráno som sa zastavil pri jednom z nich.
• Byť zamilovaná. Určite tento pocit raz v každom prekypí, aby sa potom zozbieral zo zeme a ešte silnejší vrátil dnu. Bez môjho názoru, či sa mi to páči alebo nie, bezohľadne vyplnil celé moje vnútro. Dvanásteho mája. On to dokázal.
• Pri čítaní týchto riadkov som si spomenul na dni, keď sme spolu začali chodiť.
• Bol som do nej zbláznený ako len môže byť starší chlap do baby o 15 rokov mladšej.

(Krátka pauza.)

• Trinásteho mája, deň potom, ako sme sa so Zuzankou spoznali a strávila u mňa prvú noc, prišiel som neskoro do práce. Rovnako ako aj ďalšie dni.

(Krátka pauza.)

• Štrnásteho mája, dva dni potom, ako sme sa spoznali, som sa vyhovoril na budík.
• Pätnásteho mája som zmeškal autobus.
• Šestnásteho mája ... som bol u lekára.
• Sedemnásteho mája, som prvýkrát neprišiel do práce vôbec.
• Osemnásteho mája, na siedmy deň, od prvého dňa ako sme sa spoznali, som sa v robote priznal sa, že predchádzajúce dni som klamal. Kajal som sa.

(Krátka pauza.)

• Vyhodili ma.
• Pritom každý normálny chlap v tejto miestnosti by ma pochopil. Oni nie.
• Ešte v ten istý večer, po milovaní, som prvýkrát dostal nápad a začal som kresliť Zuzankinu tvár do skicára.

(Muž berie do rúk skicár a kreslí.)

• Spomenul som si, že počas štúdia na vysokej som si po večeroch zarábal kreslením spolužiačok a celkom sa mi darilo.
• Ďalšie noci sme sa milovali alebo som kreslil Zuzanku.
• A potom cez deň beznádejne sa snažil dospať bezsenné noci.

Výstup VIII.

• Jedno poobede som sa Žóózefovi priznal s mojou záľubou.
• Nikdy som ťa nevidel kresliť. - Povedal zamyslene.
• Mám rada, keď v tých istých prstoch, ktorými ma hladievaš, držíš ceruzku a do svojho skicára kreslíš moju tvár ako aj rôzne časti môjho tela.
• Ja si tvoje obrázky môžem rozvešať po celom byte.

Muž trhá stránky zo skicára a púšťa ich na zem. Divák vidí skicu ženského aktu. Na všetkých obrázkoch je nakreslené Zuzankino telo.

• Mám ich v kúpeľni, do kuchyni, v chodbe, v obývačke, spálni ... na záchode. Som všade. Fascinuje ma to.
• Toto ti povedala? - Žóózef bol prekvapený.
• Vyzerá to u nás hrozne.
• Nepanikár a hraj ďalej. Si zamilovaný. To je normálne. Buď rád, že takú ženu máš.

(Krátka pauza. Muž vracia skicár na miesto.)

• Vidím ju všade. Šibe mi z toho. Navyše mám pocit, že už som sa akosi vykreslil. Rozumieš ma, čo tým myslím.
• Videl som, že Žóózef je z toho stále viac zmätený.
• Je jedno aké karty máš, to je život. Hrať musíš, lebo musíš hrať. Inak si mŕtvy.

(Krátka pauza.)

• Väčšiu sprostosť som ho nepočul povedať.
• A na to si prišiel sám?
• Vieš čo? Ak jej máš dosť a ak súhlasíš... Ale naozaj, len ak súhlasíš, tak mi ju požičaj.

(Dlhšia pauza. Smiech.)

• To bol vtip. Chápeš? Vtip!
• Do riti. Keď mu nerozumieš, tak sa aspoň smej! Nevadí.
• Veľa ľudí tak robí. Smeje sa a nevie čomu. Ale aspoň nekazia zábavu.

(Muž vyberá karty, ukladá ich na ruku)

• A daj desiatku, čo už tri kolá držíš na ruke.
• Ako mohol vedieť, aké karty mám na ruke. Robil to stále. Už ma s tým unavoval.
• Nemám desiatku! Nemôžem dať desiatku, lebo nedám desiatku, lebo ju jednoducho nemám! Nepotiahol som si ju. Nemám desiatku!
• Hodil som ju na stôl.
• Ešte stále k vám chodí ten pupkáč?!

(Krátka pauza.)

• Nechcel som ho vyprovokovať. Stalo sa.
• Ani túto hru sme museli ukončiť predčasne.

(Muž vchádza medzi divákov. Vysvetľuje. Pôsobí trochu tajomne vyšinuto.)

• Prišiel som na to až neskôr. Oliver Saks: Halucinácie.
• Jóózef máva halucinácie. Áno. Počuje hlasy, áno, počuje hlasy, ktoré mu hovoria, aké karty mám na rukách.
• Nasral ma, že sa mi nepriznal.

Výstup IX.

• O dva mesiace sme sa stretli znova.

(Muž rozkladá karty na ruke.)

• Už som netajil karty na ruke.
• Som rád, že hráš podľa pravidiel. Mal by si to zbytočné. - Povedal Žóózef a pritom stále hľadel do zeme.
• Pozri mi do očí!
• Žóózef zdvihol hlavu.
• Ja keď klamem... Keď sa ja rozhodnem klamať... Tak mi na to nikdy neprídeš!

(Krátka pauza.)

• Zuzanka je tehotná.
• Karty, čo som mal na ruke som scukol a vložil do vrecka. Už nikdy nebude vedieť, aké boli. Roztrhám, zahodím ich alebo spálim.

(Krátka pauza.)

• To, to je pravda? (Krátka pauza.) Fakt je tehotná?
• Tváril sa prekvapene. Tváril.
• (Neisto a zmätene.)Gratulujem.
• Komu gratuluješ?
• Akože komu. Predsa Zuzanke... (Akoby si uvedomil, čo povedal.) ... a samozrejme, že aj tebe.
• Zuzanke? Odkedy jej tak hovoríš? Od chvíle ako si sa s ňou prvýkrát vyspal?
• Nerozumiem.
• Tvoja žena mi to povedala všetko.
• Moja žena?
• A ja blázon som si myslel, že si sa dokázal povzniesť cez to, že ťa Martina podvádzala. Ale ty nie. Ty si začal chodil s mojou ...

(Krátka pauza.)

• Pochopil.
• Stretávali sme sa len krátko. To dieťa môže byť rovnako moje, ako aj tvoje.

(Dlhšia pauza. Muž schádza z javiska.)

• Udrel som ho.
• Ja nemôžem mať deti, ty debil.
• Žóózef už nie je priateľ.
• (Muž sa napije vody z pohára.)
• (Úsmev.)Motorky a ženy sa nepožičiavajú.
• (Dlhšia pauza.)
• (Kričí.) Zuzankááá. Prosím ťa, neotváraj to okno. Len pred chvíľou si ho zavrela a opäť ho otváraš.

(Krátka pauza. Muž je neistý, stále viac rozrušený.)

• Pane, prosím vás, koľko je hodín?

(Divák odpovedá.)

• Zvyknú byť presní.

Muž si sadá, berie do rúk skicár a roztržito kreslí. Je nervózny.

• Už nezostáva veľa času. Možno máme ešte 7 minút.
• Keď prídu, majú veľa otázok. Radi sa pýtajú.
• Vy sa nemusíte báť.
• Nakoniec si aj tak nájdu dôvod, kvôli ktorému prídu aj zajtra.
• A keď bude treba, aj ďalšie dni.

Muž hľadí na plášť na vešiaku.

Výstup X.

• So Zuzankou sme sa prestali rozprávať.
• Cez deň sme vedľa seba len mlčky existovali.

(Krátka pauza. Muž prichádza ku kabátu. Dotýka sa ho.)

• Iné to bývalo v noci.
• Vôni jej tela som nevedel odolať. Mal som pocit, že moja túžba po nej bola ešte intenzívnejšie ako predtým.

(Krátka pauza.)

• Láska, máme niečo na zjedenie.
• Tieto slová som počúval stále častejšie. Obrázky, ktoré som kreslil zo zaľúbenosti, skryla.
• Láska. Rýchlo poď sem. Láska. To je niečo úžasné.
• Pribehol som aj so šálkou kávy, ktorú som práve pil. Chytila ma za ruku a položila ju na svoje brucho.

(Krátka pauza.)

• Prvýkrát som pocítil nepatrné pohyby dieťaťa.

(Krátka pauza.)

• Káva. Káááva. Neznášam vôňu kávy. Je mi z nej na vracanie.
• A ja kávu milujem.
• Láska, mal by si si nájsť prácu, aby si nás uživil.
• Začal som pracovať.
• Dokonca som do práce chodil rád a oddýchol som si tam.

(Dlhšia pauza.)

• Všetko skončilo v jedno ráno!

(Krátka pauza.)

• V celom byte bolo ticho.

(Krátka pauza.)

• Zázračné ticho.
• Odišiel som spokojný do práce. Na ulici ma zastavovali všetci známi a gratulovali mi.
• Poobede som navštívil Zuzanku v nemocnici aj s Karolínkou.
• Obe boli zdravé.
• Pravidelne, každý deň, som ich navštevoval.
• Vyskytli sa nejaké komplikácie, kvôli ktorým museli zostať v nemocnici a nemohli prísť domov.
• Na dvanásty deň po pôrode, som ich tam nenašiel.

(Krátka pauza.)

• Doma neboli.

(Krátka pauza.)

• Dvanásty.

(Smiech.)

• Po skúsenostiach s dvanástkou som to mohol predvídať.

(Dlhšia pauza.)

• O niekoľko týždňov, keď som sa vracal z práce a otvoril dvere bytu. Na stole bolo šampanské a v spálni ma čakalo prekvapenie.
• Vedľa našej postele bola postieľka a v nej bola Karolínka.

(Krátka pauza.)

• Len tak som stál a dlhé minúty pozeral na ňu ako spí.

(Dlhá pauza. Muž vidí Karolínku v diaľke, jeho prežívanie vidieť na meniacej sa mimike na tvári.)

• Prebral ma až známy dotyk Zuzkiných prstov.
• Cítil som ako sa mi najskôr zaborili do pliec, potom skĺzli po ramenách a hlavou sa na niekoľko sekúnd dotkla chrbta.
• Ahoj.

(Krátka pauza.)

• Potom som ju uvidel. Stála predo mnou, v župane. Vôkol nej sa šírila známa vôňa.
• Pristúpila ku mne, postavila sa na špičky a rukami ovila okolo môjho krku. Jej tvrdé prsia narazili na hruď a pery sa dotkli mojich.

(Krátka pauza.)

• Pomiluj ma. Láska.
• Pošepla mi do ucha.

(Krátka pauza.)

• Pomiluj ma ako ešte nikdy.
• Usmiala sa.
• (Krátka pauza.) Smiala stále viac a viac.
• (Krátka pauza.)Jej smiech sa ozýval po celom byte.
• Zatiaľ čo Karolínka pokojne spala.

Výstup XI.

Muž pozrie k dverám, na divákov. Zbiera kresby zo zeme.

• Vravel so vám, že budú presní.

Muž odchádza smerom k dverám privítať návštevu.

• Dobrý deň. Moje meno mám predsa napísané na dverách. To isté ste sa pýtali aj včera.

Muž sa vracia na javisko ku kabátu. Takmer celý ďalší monológ ho upravuje, čistí, zapína chrbtom otočený k návšteve.

• Nie, nezamykám. Prečo by som sa mal. Neviem, kde mám kľúče a zlodejov sa nebojím.

(Dlhšia pauza.)

• Áno, poznám Zuzanu K. Povedal som vám to aj včera.

(Dlhšia pauza.)

• Nie, nie je doma. Ak je tento byt je jej domovom. U mňa len prespáva. Niekedy.
• Príde v noci a nad ránom odíde.

(Dlhšia pauza.)

• Neviem, kde je teraz. Nehovorí mi, kde ide a kedy sa vráti.

(Dlhšia pauza.)

• Áno. Bývam s Karolínkou. Spí vo vedľajšej miestnosti.

(Dlhšia pauza.)

• Máte pravdu. Pri pôrode Zuzana K. uviedla mňa ako otca dieťaťa.

(Dlhšia pauza.)

• Kedy tu bola naposledy?
• Pamätám si to presne. Dvanásteho. Mne sa veľa vecí stáva dvanásteho.

(Dlhšia pauza.)

• Áno. Je to jej kabát. Visí tu už dlho.
• (Prudko.)Máte povolenie na obhliadku bytu?
• Hovorím vám predsa, že žije.
• Nemôžem za to, že ju susedia dávnejšie nevideli. Na to ste vy, aby ste ju našli.

(Krátka pauza.)

• Ak ma chcete z niečoho obviniť, budete mi to musieť dokázať.
• (Krátka pauza.)
• Áno, vyhodili ma z práce. Nemuseli ste si to overovať. Povedal by som vám to sám.
• O Karolínku sa viem postarať. Zatiaľ, čo je v jasliach, ja si zatiaľ hľadám prácu.
• Nikomu nič nedlžím.
• (Krátka pauza.)
• Už nemám priateľov. Mal som jedného, ale ... už nemám.

(Dlhšia pauza.)

• Povedal som, že som nevinný.

Muž vykročí smerom k návšteve. Nechtiac zvalí stĺp kníh. Chvíľu na ne pozerá. Pomaly dvíha hlavu. Náznakom prstov akoby sa ich chcel dotknúť.

• Odíďte. Prosím.
• Áno.
• Kľudne príďte aj zajtra.

Muž mlčky čaká na odchod návštevy. Podíde ku kabátu. Urobí posledné úpravy. Gombíky sú zapnuté, kabát je zbavený smietok, opasok zapnutý, ...

Výstup XII.

Muž zdvihne hlavu a pozrie smerom k divákom.

• Vy ste ešte nevideli Zuzanku?
• Ja viem.
• Cítite prievan.
• Nezavrela okno.
• Sedí v našej spálni od rána do večera.
• Píše o mne knihu.
• Keď ju dopíše, budete si ju musieť prečítať.

(Krátka pauza.)

• Zatiaľ ju len píše.

Muž berie knihu do ruky, sadá si a číta z knihy (Oliver Saks: Halucinácie):

Halucinácie, v ktorých sa do človeka vrýva nejaká predstava alebo silná emócia, môže spôsobiť akákoľvek požierajúca vášeň alebo hrozba. Časté sú hlavne halucinácie zrodené zo straty alebo smútku, predovšetkým životného partnera. Jeho stratou strácame aj časť seba samého a v našom živote náhle vznikne medzera, ktorá sa musí nejako zaplniť.

Tým vzniká veľký problém a rodí sa bolestná túžba potom, aby boli veci inak.

Muž zavrie knihu, zloží okuliare. KONIEC

Premiéra: ZUŠ L. Árvaya, Žilina

Reprízy: ZUŠ L. Árvaya Žilina, Belá Dulice, divadlo Martin, ZUŠ Liptovský Mikuláš (Belopotockého Mikuláš), Pezinok, Tlmače (memoriál bratov Držíkovcov), DK Liptovský Mikuláš - Palúdzka, Bánovce nad Bebravou (Kračúň), Prievidza (ArtPoint)