JA - AJ - JA
Divadelná hra, ktorej dej sa odohráva v priebehu dvoch dní, je nahliadnutím do uvažovania a konania jej hlavných predstaviteľov: Maxa, Moniky a Petra. Všetci traja žijú v zdanlivom stereotype svojich konaní v čase.
Vo svojom živote sa cítia osamelí, nepochopení. Ako väčšina ľudí, aj oni túžia po istotách, uznaní, či už pracovnom alebo v osobnom živote. Za neúspech vinia iných, okolie, život, málo príležitostí v ňom. Zároveň však veria, že vhodná príležitosť, signál príde a naštartuje v nich čas na zmenu. Opäť šanca. Opäť možnosť vyčistiť si stôl a začať odznova.
Napriek problémom, ktoré sprevádzajú hlavných predstaviteľov, je sympatické, že hľadajú východisko zo svojej situácie a snažia sa, síce svojsky, ale riešiť svoju životnú situáciu.
ISBN 978-80-570-2289-3
Max: právnik. Sebaistý, zahľadený do seba, trochu excentrický, náladový. Úspech v kariére je pre neho to najdôležitejšie v živote. Novú výzvu, zmenu klientely vníma ako príležitosť, aby druhí docenili jeho schopnosti.
Monika: projektová manažérka. Žije s Petrom v jej byte. V pätnástich odišla z domu. Dnes, ako zrelej žene je ľúto, že nedokáže nájsť v živote svoj pevný bod. Náhly telefonát s otcom chápe ako výzvu v živote a preto začne robiť rozhodnutia.
Peter: neuznaný umelec, predvádzajúci živé sochy. Trochu introvert, schizofrenik, uzavretý do seba. Vtipne sarkastický k spoločnosti, správaniu sa ľudí. Neschopný však povedať priamo do očí to, čo si myslí. Jeho zvláštny životný štýl a sen ho periodicky vrhajú do ďalších a ďalších nenaplnených vzťahov.
JA - AJ - JA
Úvodný
výstup. Diváci vchádzajú do sály
Max, Monika a Peter sú jednými z cestujúcich, ktorí spolu s hercami prichádzajú do letiskovej haly.
Počuť hluk typický pre uzavretý priestor na letisku a v jeho okolí.
Aréna. Herci prichádzajú a odchádzajú na stoličky medzi divákov.
Výstup I. Rozprávanie, herci sedia medzi divákmi
Oznam: Vážení pasažieri. Upozorňujeme vás, aby ste si v priestoroch letiska dávali pozor na osobné veci a nenechávali ich bez dozoru. Ďakujeme.
Max: Je 14,30. Žena, asi tak v strednom veku, sedí v hale, pri odletovej bráne číslo 29. Pozerá sa do kabelky a súčasne prstami pravej ruky presúva veci v nej zo strany na stranu, akoby niečo hľadala. Po chvíli ju to prestane baviť, nespokojne zavrie kabelku a mlčky hľadí pred seba. Krátka pauza. Myslí na svojho syna.
Monika: Mladé dievča, s pravidelnými rysmi tváre, kontroluje adresu na príručnej batožine. Hľadí na visačku a následne niekoľkonásobným trhnutím skúša pevnosť jej uchytenia. Spokojne sa oprie a opäť sa začíta do knihy.
Peter: Je tu viac sedadiel ako ľudí. Miesto vedľa pána v sivej košeli je voľné. Miesto vedľa jeho ľavici je obsadené. Miesto za ním je voľné. Je tu viac sedadiel ako ľudí.
Oznam: Pevne veríme, že skôr ako ste odišli z domu, skontrolovali ste, či: ste vypli všetky elektronické a plynové zariadenia, zavreli ste všetky okná a zamkli dvere, vyniesli smeti, (postupne zrýchľuje až lapá po vzduchu) je postarané o zvieratá a rastliny, zaplatili splatné účty, niekomu poskytli záložný kľúč od vášho bytu pre prípad krízovej situácie. Ak nie, ešte máte možnosť zavolať príbuzným, aby tak urobili oni. Ďakujeme. Posledné slovo povie zrozumiteľne.
Max: Je 14,31. Muž, ktorého príručnú batožinu tvorí notebook prevesený cez plece, stojí v rohu miestnosti a cez sklo hľadí na pristávaciu dráhu. Pri uchu drží telefón. Striedavo hovorí nahlas a potichu. Viac hovorí potichu. Menej hovorí nahlas. Striedavo hovorí nahlas a potichu.
Monika: O 5 minút pristane lietadlo z Barcelony a pripraví sa lietadlo na odlet do Londýna. Každých 10 minút štartuje jedno lietadlo, každých 10 minút pristáva jedno lietadlo.
Peter: Cez halu prechádza skupina hlučných mladých ľudí. Majú oblečené rovnaké tričká s nápisom Freedom. Na jej konci sa posadia na nepohodlné letiskové sedadlá a hlučne sa rozprávajú. Dvaja z nich sa naklonia dopredu a sledujú ľudí okolo seba. Jeden z nich si všimol dievča, s pravidelnými rysmi tváre.
Oznam: Vážení pasažieri. Prosíme vás, aby ste si skontrolovali, či máte pri sebe: osobné doklady, doklady o poistení, cestovné poukazy, peniaze a kreditné karty.
Max: Je 14,32. O 10 minút odlieta lietadlo do Paríža, a pristane lietadlo z Bruselu. O 20 minút odlieta lietadlo do Amsterdamu, a pristane lietadlo z Moskvy.
Monika: O 10 minút odlieta lietadlo do Paríža, a pristane lietadlo z Bruselu. O 20 minút odlieta lietadlo do Amsterdamu, a pristane lietadlo z Moskvy.
Peter: O 10 minút odlieta lietadlo do Paríža, a pristane lietadlo z Bruselu. O 20 minút odlieta lietadlo do Amsterdamu, a pristane lietadlo z Moskvy.
Max, Monika, Peter: O 10 minút odlieta lietadlo do Paríža, a pristane lietadlo z Bruselu. O 20 minút odlieta lietadlo do Amsterdamu, a pristane lietadlo z Moskvy.
Max a Peter stíchnu. Postaví sa Monika: O 30 minút pristane lietadlo z Berlína. Sadne si.
Výstup II. V letiskovej hale
Max pozerá na letiskovú tabuľu, ľudí v hale, opäť na tabuľu. Kufrík položí na zem, oblečie si sako. Sleduje na tabuli odlety a prílety lietadiel. Čas porovnáva s hodinkami na ruke. Hluk na letisku slabne.
Monika: Max stojí v hale letiska a na tabuli sleduje odlety. Snaží sa zapamätať číslo svojho letu. Nevníma hluk okolo seba. Ak ho vyruší nezvyčajný pohyb, ako práve teraz chlapca, ktorý preletel cez veľký kufor, opäť a opäť sa pohľadom vracia na tabuľu. 316 - Londýn. 316 - Londýn. 316 - Londýn.
Max: Nemám pamäť na čísla. Rovnako, ako aj na mená ľudí, názvy ulíc, čísla vlakov a bytov. Na tváre áno. Vďaka nim si klientov pamätám roky. Každú z nich dokážem dokonale spojiť so službou, ktorú som jej poskytol. Krátka pauza. Ten chlapec preletel cez ďalší kufor. Mali by na neho dávať väčší pozor. A teraz cez ďalší. Krátka pauza. Áno. Som trochu nervózny. Zajtra sa rozhodne o mojej novej práci. Zajtra budem mať možnosť rozhodnúť o mojej budúcnosti. O dva dni už budem v pohode.
Max ešte chvíľu sleduje tabuľu príletov a odletov.
Monika elegantne oblečená, pripravená na stretnutie s otcom. Je trochu nervózna, ale postupne sa ukľudní. Niečo hľadá v kabelke.
Peter: Monike sa zastavil čas. Presne včera o piatej popoludní. Stačil jeden telefonát. Stačilo pár viet, ktoré nedopočula, lebo zložila celá zmätená. Šálka s kávou v ruke sa prevrátila a dopadla priamo na palec jej nohy. Vykríkla. Krátka pauza. Keď si uvedomila, čo urobila, opäť zdvihla slúchadlo, ale na druhej strane zostalo ticho. Pamätala si len deň, hodinu a miesto. Utorok o tretej, letisko. Usmiala sa nad chlapcom, ktorý práve pristál pri jej nohách. Zdvihla hlavu a pohľadom sa stretla s Maxom.
Monika: Napriek tomu, že som si prenajala nové kancelárske priestory a spoznala Maxa, predchádzajúce dni a mesiace sa mi zdali fádne. Tak tomu je koniec. Krátka pauza. Dnešný deň som si vo svojej fantázii predstavovala veľakrát. Keď ho po toľkých rokoch uvidím, neviem, ako budem reagovať, čo urobím. Možno sa rozplačem ako malé dieťa alebo sa len prihlúplo budem usmievať. Otočím sa a utečiem. Neprekvapilo by ma to.
Peter zaujme svoje miesto v strede haly. Pripravuje si svoje predstavenie cestujúcim.
Max: Peter stojí v tej istej hale, na tom istom letisku, v ten istý čas ako Max a Monika. Pripadá si neviditeľný. V akejsi sklenenej guli. A to napriek tomu, že je presne v strede haly, v centre diania. Všetci, ktorí prechádzajú vedľa neho, si ho museli všimnúť. Aj tí, čo sú na prvom poschodí. Nakoniec, zastavujú sa pri ňom, dávajú mu peniaze a on im vidí do tváre. Krátka pauza. Svojim pohľadom ľudí triedi, podľa toho ako kráčajú, ako sa obliekajú, ako reagujú, ako sa správajú. Precízne si ich ukladá do krabíc s rôznymi prívlastkami.
Peter: Egoista.
Monika: Namyslená.
Max: Lakomec.
Monika: Bezcharakterný.
Max: Zúfalá, ale štedrá.
Monika: Cinik.
Max: Nedotknuteľný.
Monika: Nadržaná.
Max: Pekná neurotička.
Peter: Pičús. Krátka pauza. Keby som vám to povedal nahlas, rovnako ako keď sa rozprávam sám zo sebou, neusmievali by ste sa tak ako ja. Alebo áno? Je mi to v podstate jedno. Som socha. Chlap v maske. Umelec, čo dáva do svojho diela všetko, čo cíti. Musím v tejto strnulej polohe, keď mi tŕpne noha, ruka, šklbe okom, opasok na nohaviciach ma tlačí a už 15 minút sa mi chce šťať... musím si predsa nejako krátiť čas. Keby som vám mohol povedať nahlas, čo si myslím.
Hluk letiska sa stratí.
Výstup: III. V byte Moniky
Max: Ráno. 23 októbra. Deň predtým ako sa Monika ocitla na letisku. Vstáva z postele v byte, v ktorom býva spolu s Petrom a uvedomí si, že už nemajú ani jedného spoločného priateľa. Pri raňajkách ju napadne, že keby sa dnes rozišli, nemuseli by sa o nich deliť. Má z toho zvláštny pocit. Najmä, keď sa večer milovali. Nie, že by sa chcela s niekým o niekoho deliť, ale nenašiel by sa nik, kto by ju presviedčal o opodstatnenosti ich vzťahu. Naraňajkovala sa, obliekla a je pripravená odísť do práce. Z rádia počuť Maxov hlas.
Max, hosť v rádiu.
Max: Ako právnik sa snažím dodržať všetky termíny.
Monika: Keď budeš odchádzať, uprac po sebe neporiadok na stole. Dobre?
Peter: Kedy som ho neupratal?
Monika: Včera.
Peter počúva rádio, Monika je pripravená odísť.
Max: Za moju schopnosť byť pedant, vďačím štyrom ženám, ktoré pri mne stáli už od narodenia. Mama, jej dve sestry a babka z maminej strany. Ako prvorodený som mal ideálne podmienky, prostredie pre vybudovanie si zmyslu pre poriadok. Otec sa mi raz sťažoval, že ho ku mne, takmer za celý deň nepustili. Všetko okolo mňa klapalo na jednotku.
Peter: Štyri ženy? Počula si?
Monika: Skontroluj, či sa niekde nesvieti a keď budeš odchádzať, zamkni na dvakrát.
Peter: Kedy som nechal rozsvietené?
Monika: Včera.
Peter: Je ti niečo?
Monika: Dopovedá. V spálni sa svietilo celý deň.
Peter: Ešte niečo trápi tvoju dušičku?
Monika: Nebuď ironický. Vieš, že to nemám rada. Krátka pauza. Ja platím za elektriku, teplo, vodu. Celé tri roky, čo žijeme spolu.
Peter: V poriadku. Dám si pozor.
Peter a Monika počúvajú rádio.
Max: Mal som belavé, kučeravé, dlhé vlasy. Nie ako teraz. Kde nič, tu nič. Ospravedlňujem sa poslucháčom, ktorí ma nemôžu vidieť. Je to ten istí pocit ako keď si dlaňou prejdete po holom zadku. V šiestich rokoch som sa stal maznáčikom takmer všetkých žien na sídlisku. Čo som, samozrejme, rád využíval.
Peter: A je to tu. Ubližovali mu. Vedome.
Monika: A na to si ako prišiel?
Peter: Veď ho rozmaznávali. Krpca malého.
Monika: Rozmýšľal si nad tým, že raz budeš mať deti?
Peter: Ja?
Peter a Monika počúvajú rádio.
Max: Napríklad som veril, že keď budem trucovať, kúpia mi moju obľúbenú šľahačku v papierovom pohári, posypanú čokoládou. Nie od Otkera. Vtedy ho ešte nepoznali. Vyšľahanú zo smotany z kravského mlieka, posypanú strúhanou belgickou čokoládou.
Peter: Počula si? Učili ho manipulovať s ľuďmi.
Monika: Tešili sa z neho.
Peter: Šľahačku s čokoládou. Trt.
Monika: Ide na to po svojom. Odkedy si znalec detských duší?
Peter: Hovorím to, čo si myslím.
Monika: Skutočne?
Peter a Monika počúvajú rádio.
Max: Najradšej ma mala predavačka v obchode. Vždy, keď som vošiel, milo sa na mňa pozrela, zohla sa a ... pohladila ma po vlasoch.Mala veľké prsia.
Peter: Veľké prsia. V rozhlase. Dostanú pokutu. Počula si? Holá riť a teraz cecky.
Peter a Monika počúvajú rádio.
Max: Keď ma prvýkrát vrúcne objala, z vďačnosti som prestal kradnúť sladené mlieko. Ochotne som jej podal lístok a sledoval ju, ako do košíka vkladá všetko, čo mama napísala.
Peter: Úchyl.
Monika: Takže neuvažuješ nad tým, že sa raz oženíš a založíš si rodinu?
Peter: Nervózny. Kontroluješ sa, o čom sa to vlastne bavíme?
Monika: Máš pravdu. Chcela som len vedieť, či si nezmenil názor.
Peter: Kedy prídeš domov?
Monika: Neviem.
Peter: Ja o štvrtej.
Monika: Som pozvaná na večeru. Neviem.
Peter: Ja, o štvrtej.
Monika: Poriadok, svetlo, zhasnúť.
Výstup: IV. V rozhlase a potom kancelárii Maxa
Max premýšľa nahlas a zároveň komentuje svoju činnosť.
Max: Pokračuje rozprávanie v rádiu. V pätnástich, ako najlepší bitkár na sídlisku som mal patričný rešpekt. Mladosť som si užíval. Vysoká škola ma naučila nevzdávať sa, drzo argumentovať. Pokračovanie v kancelárii. Na čo ma však nepripravila, bola práca s klientom. A ako zarábať viac a viac a viac a viac a viac ... ale snažím sa. Rokmi klienti postupne pribúdajú. Nestíham myslieť na to, čo bude o dva mesiace, o tri týždne, dokonca ani o niekoľko dní. Krátka pauza. Mal by som si na stole urobiť poriadok.
Max hľadí na stôl. Monika sa vyjadruje k téme stresu, komentuje činnosť Maxa.
Monika: Stres? Človek by sa mal životom kĺzať hladko ako jazykom po jahodovej zmrzline. Vyplaziť, oliznúť a zabudnúť na všetky starosti sveta. Krátka pauza. Vyplaziť, oliznúť, vychutnať. Vyplaziť, oliznúť, vychutnať...
Max: Tu niekde by mala byť dokumentácia k projektu. V obálke, ktorú som ešte neotvoril. Vypracovala ho, poslala. Dokonca napísala niekoľko viet o mne a firme a ja som si ich ani len neprečítal. Krátka pauza. Zajtra letím. Krátka pauza. Do frasa, takmer som zabudol. Musím ešte niečo vybaviť.
Monika: Stres charakterizujeme ako nešpecifickú, poplachovú obrannú reakciu pri adaptácii na vzniknutú situáciu. Vyplaziť, oliznúť, vychutnať. Ja sa stresom vyhýbam. Každodenný stres sa dá opísať asi takto...
Max: Beriem mobil, volám Michalovi. Len čo sa ozve vyzváňací tón v jeho telefóne, súčasne zvoní môj druhý mobil, položený na stole. Práve vo chvíli, keď ja niečo potrebujem súrne vybaviť. Zložím a zdvihnem. Dobrý deň. Tu advokátska kancelária doktora Maxa Lániho. Som zdvorilý, napriek zjavnému pracovnému nasadeniu.
Monika: Človek dôležitý. Krátka pauza. Niečo viac ako Homo Sapiens. Vyplaziť, oliznúť, vychutnať.
Max: Robia tak všetci významní manažéri. Haló. Počujete ma?
Monika: Ticho. Krátka pauza. Spozornie, mobil ešte viac pritlačí k uchu... Vyplaziť, oliznúť, vychutnať...
Max: Halóóó... Počujeme sa? Ste tam?
Monika: Nič.
Max: Začína byť nervózny. Ukončím neexistujúci hovor a opäť dvíham druhý mobil. Teda vlastne prvý. Využívam jeho pamäť a navolím už raz vytočené číslo. Súčasne hľadám obálku s projektom. Kde, doparoma, môže byť!
Monika: Opäť začne zvoniť. Krátka pauza. Mobil, položený na stole. Vibruje. Krátka pauza. Že si to vie niekto načasovať. Jahodovú mám skutočne najradšej.
Max: Nervózny. Takmer kričí. Zruším hovor volanému, opäť dvíham, už ako volaný: Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?
Monika: Halóóó... Krátka pauza. A pochopil. Zakaždým volal sám sebe.
Max: Smiech. Zajtra zruším dve telefónne čísla, dva mobily.
Výstup: V. V kancelárii Maxa (pokračovanie)
Do kancelárie vstupuje Monika.
Max: Vieš čo povedal boh?
Ticho.
Max: Presne tak.
Monika: Usmeje sa. A ľudia začali rozprávať a rozprávať a rozprávať. Tú istú otázku si mi dal v prvý deň, keď sme sa poznali.
Max: Jahodová. Ešte teraz cítim jej vôňu. Neuveríš, čo sa mi práve stalo. Volal som sám sebe.
Monika: Pripravený na Škótsko? Čo povieš na úvodné slovo, čo som ti napísala?
Max: Thanks. Si poklad. Mám ho tu, ... niekde na stole.
Monika: Udivene. Niekde na stole?
Max: Ja viem, že to, čo vidíš, vyzerá ako neporiadok, ale...
Monika: Pracujem na viacerých projektoch súčasne, ale taký bordel, som nikdy nemala.
Max: To je organizovaný bordel. Krátka pauza. Ty si nebola na vojne?!
Monika: Čítal si ho vôbec?
Max: Sorry? Udivene.
Monika: Sorry, akože ľutujem, alebo Sorry, akože: To nemyslíš vážne?
Max: Samozrejme, že som ho čítal. Práve pred chvíľou som ho dočítal. Len, I do not know, kam som ho položil. To je všetko. Thats all.
Monika: Niekedy mám takú chuť uveriť tomu, čo trepeš.
Max: Musím sa opakovať? Si šikovná. Cool. Prepáč. Ale teraz akosi nemám čas sa s tebou o ňom porozprávať. Čaká ma klient. Nerád meškám.
Monika: Počkaj? Nemôžeš takto ísť na stretnutie.
Monika napraví Maxovi golier na košeli/kravatu/očistí sako. Max je z toho trochu nervózny.
Max: Ako vidíš, dokážem sa ovládať.
Max, na oplátku, berie smietku zo šiat Moniky.
Monika: Skutočne?
Max: Dobre, priznávam, že vôbec neviem, o čom ten projekt je a list som nečítal. Spokojná?
Monika: Som rada, že si sa priznal. Je to tak lepšie. Pomôžem ti ho nájsť.
Max: Dôverujem ti.
Monika: V poriadku. Poobede ti vystavím faktúru za projekt.
Max: Vidíme sa večer.
Max odchádza.
Výstup: VI. Na ulici
Na scénu prichádza Max s kufríkom. Čaká klienta. Pozerá na hodinky na ruke. Necíti sa najlepšie. Bolesť v hrudníku mu nedovolí poriadne sa nadýchnuť. Dýcha pomaly a zhlboka. Po chvíli to prejde. Prichádza Peter. Pripravuje sa na vystúpenie - živú sochu. Súčasne pozoruje Maxa.
Peter: Suverénne rázne. Je ti niečo?
Krátka pauza. Peter si navlieka biele rukavice.
Max: Na Petra poriadne nepozrie. To je v pohode. Nenechajte sa rušiť.
Peter: V pohode? Skutočne ti nič nie je?
Max: Nie. Nič mi nie je. Sleduje hodiny.
Peter: Ako myslíš.
Max: Nemôžem sa poriadne nadýchnuť. To je všetko. Neviem, prečo vám to vlastne hovorím.
Peter: Je to asi niečo nepríjemné.
Max: Ako vidíte, tak áno.
Peter: Ja takú bolesť nepoznám. Nezávidím. Aby bolo jasné, nechcem ju.
Max: Nemusíte sa báť. Ak budem potrebovať lekára, poviem vám to včas.
Peter: V poriadku. A teraz, ak dovolíš, mám prácu.
Peter stíchne. Dokončil živú sochu. Maxa socha zaujme. Prechádza okolo nej.
Peter: Nemáš euro?
Max: Ako, prosím?
Peter: Euro. Euro, euro.
Max: Nie! Euro, euro, euro, nemám.
Peter: Pokojne mi môžeš dať aj dve. Mne to nevadí.
Max: Úsmev. Tak vám to nevadí?
Peter: S tým druhým urobím biznis.
Max: Biznis? Škodoradostný úsmev. Keby to bolo také jednoduché, som milionár. Krátka pauza. Veríte si. Viete o tom?
Peter: Áno, verím si!
Peter pozerá na Maxov kufor.
Peter: Čo máš v tom kufri?
Max: Obraz.
Peter: Nechceš si ho položiť na zem? Pocvičiť si z rukou, aby sa ti prekrvila.
Max: Nie. Nemám dôvod.
Peter: Ja, keď vláčim ťažké veci, potom chodím s rukami nad hlavou. Potrasiem nimi a spustím. O minútu opäť. A o minútu znova. Pokiaľ necítim, že sa prekrvili.
Peter znázorňuje, Max sa usmieva stále viac.
Peter: Dobrá nálada je základom biznisu. Predvádza sa. Dobrá nálada, dobrý biznis. Dobrá nálada, dobrý biznis... Ja sa vyznám v ľuďoch. Krátka pauza. Daj mi štyri eurá, alebo tvoj kufor, aby ten náš rozhovor za niečo stál a mohli sme ho dôstojne ukončiť.
Max odchádza.
Peter: Rýchlo. V poriadku. Chápem. Ide za Maxom, zastaví ho.
Max: Povedali ste dôstojne? Nájdite si láskavo iného blba.
Peter: Ty nechceš robiť biznis?
Výstup: VII. Telefonát
Monika: Maxovi zvoní telefón.
Peter stvárňuje sochu.
Monika: Max. Počuješ ma? Kde si?
Max: Ahoj. Čakám klienta, ale už asi nepríde.
Monika: Našla som obálku s papiermi k projektu.
Max: Skutočne? To som rád.
Monika: Je tam aj fotokópia prihlášky.
Max: Prečítam si ho, len čo sa vrátim. Sľubujem.
Monika: Rozhodne tak urob. Ja som už skončila.
Max: Ďakujem.
Monika: Faktúru som ti nechala na stole.
Max: Vidíme sa večer.
Max odchádza. Spomenie si na Petra. Z vrecka vytiahne štyri eurá a dá ich Petrovi.
Max: Zajtra ma tu už neuvidíte!
Max odchádza.
Peter: Dobre, nič som nepovedal. Sme vyrovnaný.
Peter zobrazí smejúcu sa sochu a potom Maxa, stojaceho s imaginárnym kufrom.
Peter: Bez kufra to skutočne nie je ono.
Výstup: VIII. V letiskovej hale
Hudba.
Peter pomaly, mlčky prechádza popred divákov. Hľadá inšpiráciu pre svoje sochy. Skôr, ako prejde dookola, inšpiruje sa niektorými divákmi. Zastaví sa na chvíľu pri nich, vďaka tomu, čo vidí, snaží sa zaujať novú pózu, postoj, ...
Max: K žene, ktorá sedí pri odletovej bráne číslo 29 pristúpi muž. Niečo jej vysvetľuje. Gestikuluje rukami a stále sa usmieva. Asi Talian, pomyslí si. Najskôr ho len počúva a potom mu hľadí do očí. Je zjavne mladší ako ona. Keď vytiahne mapu Paríža, spozornie. Usmeje sa. O niekoľko minút mu ukazuje miesta známych pamiatok a trasu metra k nim.
Oznam: Na osobné veci si prosím v priestoroch nášho letiska dávajte pozor. Cenné a krehké veci, ako fotoaparáty, kamery, peniaze, šperky a iné, noste vždy v príručnej batožine. Ostré predmety, tekutiny, aerosóly a gély nepatria do príručnej batožiny.
Monika: Mladé dievča, s pravidelnými rysmi tváre, ktorá pravidelne cestuje lietadlom, považuje letisko za miesto, kde sa dobre zbierajú príbehy. Dnes napríklad videla chlapa, ktorý chcel staršiemu pánovi pomôcť s kufrom cez vstupnú halu k vozíku. Je to od vás milé, povedal pán, ale ruky preč. Vytrhol mu ho z ruky a položil k sebe. Hneď si predstavila akú veľkú bombu má asi v tom kufri. Je tu veľa kufrov.
Max: Muž, ktorého príručnú batožinu tvorí notebook prehodený cez plece, stratil signál. Nahnevane, s mobilom v ruke, nedôverčivo si premeriava všetkých ľudí okolo seba. Akoby hľadal toho, kto za to môže.
Monika: Skupina hlučných chlapcov stíchne. Jeden si oprie hlavu a snaží sa zaspať. Ostatní sa rozpŕchnu. Jeden z nich zamieri za dievčaťom s pravidelnými rysmi tváre. Ďalší dvaja odchádzajú na toalety.
Výstup: IX. Na ulici, neskoro večer
Počuť hudbu. Max vychádza z reštaurácie. V rukách drží dva poháre s vínom. Takmer stále sa hýbe v tanečnom rytme. Najskôr porovná farbu vína, potom upije z jedného a následne z druhého pohára. Degustuje ako znalec vína. Nevie sa rozhodnúť, ktoré z vín je kvalitnejšie. A tak testuje znova. Monika po chvíli vychádza za Maxom.
Monika: Halóóó. Tu som. Neuveríš, aký bol na vécku nával.
Max podáva Monike pohár s vínom. Obaja sú v rozhovore veselí, bezprostrední až koketní, trochu podnapití. Postupne opití stále viac a viac a ich gestá povznášajúce. Monika si chce užívať dnešný večer. Je uvoľnená a vtipná. Najskôr si Maxa doberá, potom mu prezradí svoje tajomstvo.
Max: Usmieva sa. Myslíš, že prídu na to?
Monika: Myslím, ... že nie.
Max: Ale keby niečo, bol to tvoj nápad. Dvíha pohár. Na zdravie! Krátka pauza. Nepiješ.
Monika: Usmieva sa. Dnešný večer si užijeme. Čo ty na to?
Max: Ako som ti spomínal, na Googly môžeš nájsť naozaj všetko.
Monika: Všetko? Aj mňa?
Max: Usmeje sa. Pokľakne pred Monikou. Prečo by som ťa mal hľadať na Googly, keď stojíš rovno predomnou?
Monika: Napríklad, aby si vedel o mne ešte viac. Vyzývavá póza. Prejde popred Maxa ako modelka na móle. V skutočnosti som krajšia, príťažlivejšia.
Max: Nereaguje na výzvu. Mrzutí, negatívni, depresívni ľudia sa dožívajú mi-ni-málne o päť rokov menej, než je priemer. Minimálne. Chápeš? Google.
Monika zostane strnulo stáť v úsmevnej póze premýšľajúcej ženy. Jej postoj je vďaka vínu trochu neistý.
Max: Čo robíš?
Monika: Zamýšľam sa nad tým, čo si povedal.
Max len mykne plecami. Upije z pohára, pozerá naň vo svetle mesiaca.
Max: Chardoné, suché, neskorý zber. Mám ho rád.
Monika: Opúšťa pózu. Ako stvorené pre dnešný večer. Pripito sa usmeje. Vieš, kde naposledy, som videla, strááášne veľa, mrzutých a depresívnych ľudí?
Max: Nie.
Monika: Vo vegánskom supermarkete.
Max: Úsmev. Neuveriteľné. Fakt?
Monika: Zdravá strava, ... hotová pohroma. Krátka pauza. Ja už nechodím do vegánskeho obchodu a pozri sa na mňa. Veselá a krásna.
Max: To ešte neznamená, že si zdravá. Ja si pomocou Googlu, denne, kontrolujem aj svoj zdravotný stav.
Monika: Preľaknuto. Si hypochonder?
Max: Ožije. Nájdem ti chorobu, ktorú práve máš. Súhlasíš?
Monika: Som chorá? Že o tom neviem...
Max pozoruje Moniku a súčasne zapisuje údaje do imaginárneho notebooku.
Monika: Sebavedome. Dúfam, že to nebude nič hrozné. Upije si z vína. Je ešte viac pripitá. Trochu ťažšie sa jej artikuluje. Vieš... Ráno mi ešte nič nebolo. Dokonca, aj keď som prišla do práce, mi nič nebolo. V práci som sa cítila fajn, ešte pred hodinou som bola fajn. Pred chvíľou som sa smiala, no... A vlastne si ani nepamätám, kedy ma bolela hlava a musela som užiť tabletku.
Pozrie na Maxa. Ten odstúpi krok, dva od Moniky. Pozrie pripitým pohľadom.
Max: Mŕŕŕtvica.
Krátka pauza. S Monikou to nepohne.
Monika: Fakt? Na zdravie.
Monika s vážnym výrazom v tvári zdvihne pohár a upije si.
Monika: Usmeje sa. A ja som myslela, smeje sa, že som si len trochu vypila.
Max: Dôležito. Google. Number one! Neoklameš.
Monika: Pomaly sa blíži k Maxovi. Zostane stáť pred ním. Vyzerám na mŕtvicu? Vyzerám na mŕtvicu?
Max: Vyzeráš ... hoho ... vyzeráš úžasne.
Monika: Usmeje sa. No vidíš. To najdôležitejšie o mne nenájdeš v Googly. Ale tu a teraz. Pred tebou. Ani ty nie si na zahodenie, fešák.
Výstup: X. Na ulici, rozhovor s Petrom
Peter: Monike zvoní telefón, Monike zvoní telefón. Monike zvoní telefón.
Monika: Ospravedlň ma, prosím. Áno? Te-le-fón. O chvíľu sa ti budem venovať, fešák. - Haló. Halóóó.
Monika priloží telefón k uchu. Krátka pauza.
Peter: Ticho. Krátka pauza. Ticho. Krátka pauza.
Max: Nedočkavý. Tak kto to je?
Monika: Pozrie na Maxa. Je normálny?
Max: Kto?
Peter: Som normálny. Čakám tu na teba ako blbec. Dobre vieš, že nechcem byť sám. Prázdny byt vplýva na mňa depresívne.
Monika: Ticho. Klame. Nič nepočujem.
Peter: Všetko tu je mŕtve. Nič sa nehýbe. Do riti.
Max: Nejaký úchyl? To poznám.
Peter: Kde si? A kto je tam s tebou?
Monika: Tak. A mobil môžeme pekne schovať. Krátka pauza. Úsmev. Niečo doma mááám. A je to príšerne, ale príšerne... nudné. Už ma to nebaví. Ešte som ti to nepovedala? Ne-ba-ví.
Max: Nie. Nespomínala si.
Monika: Pomaly prichádza k Maxovi. Tak teraz to už vieš. Kde sme to prestali?
Max: Už sa nepamätám.
Monika: Usmieva sa. Voniaš mi. Tak chlapsky. Nechtiac obleje Maxa vínom.
Max: Zneistie. Vykročí. Vážne?
Monika: Čo ti je? Bojíš sa ma alebo čo? Kričí. Všetci chlapi ste rovnakí. Choďte do riti.
Max: Nie. To rozhodne nie. Nervózne krúži okolo Moniky. Zastane pred ňou. Objím ma. No tak. Poď sem. Objím ma.
Pomalá hudba. Max a Monika tancujú. Spolu ich kníše zo strany na stranu.
Peter: Super. Trčím tu sám. V posratom byte, ktorý navyše nie je môj. Všetko, čo v ňom aj mimo neho neznášam, viem presne pomenovať. Neznášam supermakety plné upachtených ľudí. Ich rozmaznané ruky, ktoré najskôr chytia šesť broskýň, kým konenčne jednu vložia do mikroténového sáčku. Predbiehajúce sa vozíky, naložené tovarom z manipulatívnych reklám. Nekonečné rady pred pokladňami, predavačku, ktorá sa usmieva a pritom si myslí svoje, lebo už aj ona má toho dosť. Civí na mňa tupým pohľadom. Prídem domov, unavený a... som sám. Jediné zvuky sú tie moje. Kto to má vydržať?
Monika sa postupne odtrhne od Maxa.
Výstup: XI. Na ulici, vyznanie Moniky
Max: Nejaký problém?
Monika odíde od Maxa, ten sa pripito kníše, zaspáva.
Monika: Hľadí pred seba. Dnes o piatej mi volal otec. Nevidela som ho od pätnástich.
Max: Áno?
Monika: Dlho som na túto chvíľu čakala. Je to príležitosť. Nadýchnuť sa. Chápeš?
Max: No, to je ... dýchať je dôležité.
Monika: Urobím si poriadok vo svojom drbnutom živote. Vždy je to super. Všetky staré vzťahy zmiesť zo stola. Ako vo filme. Rozumieš mi? Max, nespi, do riti!
Max: Áno? Asi som toho veľa vypil. Na zdravie. Prepáč. A vlastne ... Je mi na hovno. Musím ísť.
Monika: Počkaj ešte chvíľu. Do riti. To sa mám baviť s lampou?
Max: Je mi na hovno.
Monika: Chcem, aby si vedel, že som urobila všetko preto, aby si ten konkurz vyhral a odišiel.
Max: Ja viem. Som ti veľmi vďačný.
Monika: Nechápeš, čo ti chcem povedať. Už nechcem s tebou spolupracovať.
Max: Ráno ma bude bolieť hlava. Všetko sa mi točí.
Monika: Som ti vďačná za veľa, ale ...
Max: Vníma. Dobre, rozumiem. Nemusíš to toľkokrát opakovať. Do riti. Asi budem zvracať. Ro - zu - miem.
Monika: Hovno rozumieš. Usmeje sa trocha rozpačito. Zajtra ti to vysvetlím.
Max: Už môžem ísť domov?
Monika: Vypadni.
Max odchádza: Zajtra na letisku.
Max odíde. Kufor necháva na zemi.
Monika: Max... Kufor.
Monika ešte chvíľu stojí, hľadiac na kufor, potom ho berie a odchádza.
Výstup: XII. Monológ Moniky a Petra
Monika si spomína na prvé stretnutie s Petrom, Peter si rieši svoje depresie.
Monika: Kedysi, ako študentka, som sa neskutočne bála zubára. Podľa zvukov cez zavreté dvere som presne vedela, čo pripútanému nešťastníkovi v kresle robí.
Peter: Neznášam reklamné upútavky, ohurujúce nadpisy v médiách, provokatívne bilboardy, všade prítomný marketingový smog, jednoducho všetko, čo dehonestuje a spochybňuje dôveru človeka v pravdu.
Monika: Keď som vošla do ordinácie, po úvodných slovách som presne vedela, čo zoberie do ruky. Triasla som sa na celom tele. A tuším aj kreslo so mnou.
Peter: Populárny moderátor šokuje, nervy drásajúce peklo na ostrove, ohromný objav pod tanečným parketom, totálna kríza, nové vedecké testy odhaľujúce desivú pravdu. Neznášam ikony, smotánku, celebrity s dokonalým štýlom, s mejkapom aj bez neho. Hviezda šoubiznisu v bikinách, čo si to len urobila, pozri sa na seba. Kto je pán záhadný, aká toxická romantika? Je ešte niečo nechutnejšie? Kde a aké celebrity? Hnus, špina a smrad.
Monika: Môj stres opadol v jeden upršaný deň, keď som sa v čakárni spoznala s Petrom. Usmieval sa. Vošiel dnu, a ja som analyzovala dosť nepríjemné zvuky. Bolo mi ho ľúto. Ale on vyšiel rovnako usmiaty.
Peter: Neznášam priemernosť, banálnosť, tuctovosť, byť in alebo out, retro, nostalgiu, melanchóliu, odovzdanosť, riťolezectvo, morálku, normy, prospechárstvo, zlomyseľnosť, hrubosť, aroganciu, mudráctvo, márnivosť, nedotklivosť, hlúposť, obmedzenosť, ignoranciu, farizejstvo, faloš, afekt, ľudské domnienky.
Monika: Keď som vyšla z ordinácie, môj úsmev patril Petrovi. Pozval ma na rande. On študent herectva a ja budúca právnička.
Peter: Je tu všetko mŕŕŕtve. Povedal som mŕŕŕtve. Normálny človek by z toho už dávno začal chľastať. Niekedy neznášam sám seba.
Monika: Po čase sme sa rozišli. Pred troma rokmi som ho opäť uvidela robiť živú sochu na jednej z vernisáží. "Som na miliónoch fotiek a to je viac ako jedna socha v byte zbohatlíka," boli jeho prvé slová. Nasťahoval sa ku mne. Postupne som si uvedomila, že už dávno to nie je ten chalan, ktorým býval.
Výstup: XIII. V byte Moniky
Monika prichádza do svojho bytu. Peter sa pozrie na Moniku, potom na kufrík, Moniku, kufrík, ktorý stále drží v ruke.
Peter: Konečne. Vieš, koľko je hodín?
Monika: Počula som ťa.
Peter: Čo také som ... povedal.
Monika: Kedy s tým prestaneš? Choď na balkón a zakrič: Všetci ste svine. Aspoň raz im povedz všetko, čo si o nich myslíš. Krátka pauza. Ste svine. Na čo čakáš? A ak to dokážeš, tak začni láskavo od seba.
Peter: Máš kufor. Odchádzala si len s kabelkou.
Monika: Ironicky. Dobrý postreh. Spokojný?
Peter: Nie je tvoj.
Monika: Máš pravdu. Nie je môj. Krátka pauza. Nepáči sa ti?
Peter: Videl som ho u chlapíka, čo stál na ulici.
Monika: No a ...
Max: Dal mi štyri eurá.
Monika: Žiarliš?
Monika: Nikdy si neprišla domov takto neskoro.
Monika: Neveríš mi?! Krátka pauza. Čo si o mne myslíš? Počúvam.
Peter: Mal v ňom obraz, ale nechcel to priznať.
Monika: Smeje sa. Bože môj. Nechceš odpovedať na jednoduché otázky. Všetkých ľudí dokážeš dokonale opísať, kritizovať, ale do ich vnútra, čo skutočne prežívajú, nevidíš. Nevieš ani len to, ako sa cítim ja, čo prežívam? Človek, s ktorým žiješ!
Peter: V poriadku. Bola si s ním celý večer?
Monika: Áno. Volá sa Max. Chcela som ti ho raz predstaviť. Ale to je teraz jedno. Krátka pauza. Dnes poobede som mala telefonát.
Peter: Stroho. Mne nikto nevolá a zvládam to.
Monika: Ja za to nemôžem.
Peter: Dobre. Upokojí sa. Kto ti volal?
Monika: Otec. Krátka pauza. Nádych. Chcem, aby si odišiel.
Peter mlčky stojí.
Max: Peter je zmätený, aj keď to nechce pred Monikou priznať. Sám vie, že už dávno z nich niečo vyprchalo. Chodia vedľa seba a nič necítia. Akoby ten druhý len stroho vypĺňal priestor. Lezie mu na nervy veľa veci, ktoré ho predtým k nej priťahovali. Aj sex už je len program na odbúranie stresu. V ušiach mu šumí. Ale takto? A teraz? Nie je pripravený. Všetky jeho plány, ak vôbec nejaké mal, zostali stáť na bode mrazu. Aj by chcel niečo povedať, ale nedokáže to. Slová zostali uviaznuté niekde v hrdle a nechcú ísť von. Musíš niečo povedať! Kurva.
Peter: Nevedel som, že máš otca.
Monika: Zajtra na letisku sa s ním stretnem. Áno. Opäť sa naučím vážiť si samú seba. Chcem, aby si sa dnes večer zbalil a ráno odišiel.
Peter: To nemyslíš vážne. Potrebujem ťa. Nedokážem byť sám. Nechcem byť sám.
Monika: Ja viem.
Výstup: XIV. Pred letiskom
Peter sa stretáva s Maxom.
Peter: Max?
Max: Čo môžem pre vás urobiť? O chvíľu mi letí lietadlo.
Peter: Ja som si skutočne myslel, že ten kufor máš plný peňazí.
Max: Ako sa to vezme.
Peter: Až keď ho doniesla domov Monika, pochopil som. Krátka pauza. Mojim snom vždy bolo odkladať si peniaze na horšie časy.
Max: Darí sa?
Peter: Krátka pauza. Všetko, čo mám, chcem zanechať synovi.
Max: A čo potrebujete odo mňa?
Peter: Nič. Len aby si vedel, že o pár rokov bude bohatý. Môj syn nebude musieť nikoho o nič prosiť. Tí druhí sa mu budú pchať do zadku. Krátka pauza. Peniaze... mne na nich až tak nezáleží. Pre mňa je dôležité to, čo robím. Čo tvorím.
Max: Ako sa volá?
Peter: Peter. Ako ja.
Max: Tak mu odkážte, že ... gratulujem.
Peter: Ty mi neveríš?
Max: Mal by som?
Peter: Dôvera medzi klientom a úradníkom je dôležitá.
Max: Nie som úradník. A vy nie ste môj klient.
Peter: Ktohovie. Možno raz. O rok. O dva.
Max: Kedy ste ho videli naposledy?
Peter: Záleží na tom?
Max: Ani nie. Povedali ste Monike, že máte syna? Že máte peniaze?
Peter: Neznášam úradníkov!
Max: Nie som úradník. Dôvera nie je na zahodenie.
Výstup: XV. V letiskovej hale
Max, Monika, Peter.
Monika: Dnešný deň, túto hodinu, som si vo svojej fantázii predstavovala veľakrát. Tešila sa, ale reálne nepripúšťala. Dávno som neplakala. Nechám to voľne plynúť. Dohodnuté. Hlavne, že ho uvidím. Určite vyzerá inak ako keď som mala 15. Musí mať rovnaký nos ako ja. Vlastne ja ho mám rovnaký ako on. Určite ma bude vedieť pochopiť. Všetko, čo robím, ako to robím, prečo som taká aká som. A možno pochopím aj ja jeho. Časom. Tie roky, čo sme neboli spolu. Oči. Spoznám ho podľa očí. Tie neklamú.
Max: Nemám pamäť na čísla, rovnako, ako aj na mená ľudí, ulíc, vlakov a bytov. Som trochu nervózny. Aj keď dátum tohto dňa už dávno zabudnem, tvár chlapca z letiska budem držať dlho v pamäti. Klamem. 24. októbra, utorok. Číslo letu je 316. Vždy som túžil pracovať vo veľkom meste. Úplne iná klientela. A iné peniaze. Zajtra budem mať možnosť rozhodnúť o mojej budúcnosti. Zvládnem to. O dva dni budem v novej kancelárii. Stretnem nových, vplyvných ľudí. Rozbehnem biznis ako nikdy doteraz. Ako sa lietadlo so bude dvíhať zo zeme, toto mesto a ľudia v ňom sa mi budú postupne strácať v hmle.
Peter: Egoista, namyslená, lakomec, bezcharakterný, zúfalá ale štedrá, cynik, nedoklivý, nadržaná, pekná neurotička, pičús. Každý vie o tom, aký je. Nemusím mu to hovoriť. Som v podstate optimista, inak by som predsa v tejto strnulej polohe, keď mi tŕpne noha, ruka, šklbe mi okom, potím sa a už 15 minút sa mi chce šťať... inak by som nevydržal. Keby ste ma počuli ako nahlas a od srdca sa viem zasmiať. Ha, ha, ha. Mám rád svojho syna. Aj keď som ho vlastne nikdy nevidel a vôbec netuším, kde žije, ako sa má, ako vyzerá. Pred šiestimi rokmi, mi povedala, že je tehotná a bude to chlapec. Možno mu teraz rovnako zavadzajú vlastné nohy ako tomu chalanovi, čo preletel pomaly cez každý kufor položený na zemi. Krátka pauza. Asi jej zavolám. Povedala, že si ho nechá. Nájdem ju v telefónnom zozname a zavolám. Kristína. Na priezvisko si spomeniem.
Oznam: Zakázané predmety v príručnej batožine:
- palné a strelné zbrane a iné prostriedky na vystrelenie náboja vrátane
- omračujúce zariadenie vrátane
- predmety s ostrým hrotom alebo ostrou hranou, ktoré môžu spôsobiť vážne zranenie, vrátane
- pracovné nástroje, ktoré môžu spôsobiť zranenie, vrátane sochorov
- tupé nástroje, ktoré môžu spôsobiť zranenie, vrátane
- výbušniny a zápalné látky
Prajeme vám príjemný let.
K O N I E C
Premiéra predstavenia sa mala uskutočniť 12. 03. 2020 o 19,oo. No vzhľadom na zákaz hrania predstavení sa neuskutočnila. Zároveň touto cestou ďakujem členom divadelného združenia VAMO za naštudovanie a spoluprácu na úprave hry pre javiskové stvárnenie.