Motovidlo - to som asi ja       projekt podporený fondom na podporu umenia

V roku 2020 som ako fyzická osoba - jednotlivec podal žiadosť o poskytnutie štipendia z Fondu na podporu umenia v roku 2020. Vypracoval som projekt v rámci Mimoriadnej výzvy č.2/2020, podprogramu 1.5.1 Tvorba umeleckej literatúry pre deti a mládež. Názov môjho projektu je Miško Motovidlo - to som asi ja.  Cieľom projektu bolo vytvorenie literárneho diela pre deti a mládež, ktoré po skončení predložím vo forme rukopisu v slovenskom jazyku. Na uskutočnenie projektu som získal 2.500 eur. 

Vytvorením rukopisu rozprávkovej knižky som tak zúročil dlhoročné skúsenosti ako autora s prácou s deťmi pri vytváraní autorských literárnych textov. 

O čom je moja kniha pre deti? O úsmevných príbehoch chlapca. Teda vlastne príbehy Miška, ktorý rád veci motá, pomotá až zamotá. Ako sa pritom cíti, keď bojuje sám zo sebou aj okolím. Rukopis bude obsahuje úsmevné príbehy, ktoré ako predpokladám, deťom blízke, nakoľko vo svojom  každodennom živote zápasia s podobnými problémami. Po prečítaní príbehov, v závere rukopisu sú tri príbehy spracované do jednej literárnej predlohy na divadelné spracovanie a uvedenie na javisko. Rovnako jednoduchý návod pre deti, rodičov a dospelých a pedagógov ako z jednotlivých príbehov vypracovať takýto divadelný scenár. 

Ak  chcete aspoň trochu "nasiaknuť" Miškovými príbehmi, stačí čítať ďalej alebo si pozrieť moju stránku divadelných hier a tam nájdete rozprávku pod názvom MOTOVIDLO.

Toľko o mojom projekte. Som rád sa mi podarilo rukopis pripraviť a snáď  blízkej budúcnosti aj knižku vydať.

V ďalšej časti mojej stránky uverejňovať, ako sa mi postupne darilo napĺňať ciele projektu.

Ďakujem Fondu na podporu umenia za finančný príspevok a umožniť zrealizovať projekt.

Váš Andrej.

ČASŤ PRVÁ projektu- literárneho text, príbehy Miška Motovidla

Milí čitatelia, dovoľte mi, aby som uverejnil úvodný text k príbehom, ktorý je uverejnený na prvých stránkach pripravovanej knihy.

Milý čitateľ, čitateľka - Ahoj.

Prečo si ticho? Dúfal som, že povieš ahoj, rovnako ako ja.

Ešte ma nepoznáš? Myslíš to vážne?

Počkaj, počkaj, musím sa zamyslieť....

Teraz chvíľu premýšľam, preto som ticho zase ja.

...

Mám to! Keďže si práve teraz začal čítať moju knihu, to znamená, že ma ešte nepoznáš. Mám pravdu? Uhádol som? Aké jednoduché. Možno raz bude zo mňa detektív. Teraz už viem, čo poviem v škole, ak sa ma niekto z učiteľov na hodine opýta: "Miško, čím chceš byť, keď raz budeš dospelý?"

"Predsa dospelý detektív," odpoviem bez zaváhania. Ak raz budem dospelý. Ale to najskôr dorastiem a stučniem. Moje tenké a slabé nohy sa zmenia na hrubé a mocné. Budem vysoký a silný ako tato. Budem mať svaly.

Nemôžeš ma poznať, milý čitateľ. Prepáč mi, že som na to hneď neprišiel. Polepším sa. Dosť bolo rečí, ako zvyknú hovoriť dospelí. Ideme na to.

Kde bolo, tam bolo, žilo a bolo - Motovidlo. Všetko, čo sa dalo, mopotalo.

Ako prosím? Dobre počujem? Prečítal si mopotalo? Hm. Že by som sa pomýlil a zle to napísal? To nie je to správne slovo, ktoré chcem počuť. Ešte raz. Polamoto. Nie, nie, nie. Čítaš naozaj pozorne? Skúsme spolu. Potolamoto. Ach jaj. Teraz, keď sme to prečítali obaja, viem, že chyba je vo mne. Prepáč.

Chcel som napísať: po-mo-ta-lo. Super. Konečne sa to podarilo. Mne správne napísať a tebe prečítať. Pomotalo je známe slovo a určite ho poznáš aj ty. Pomotať môže znamenať pomýliť sa alebo popliesť.

Dúfam, že som ťa mojim motaním nenakazil, nepomýlil alebo nepoplietol. To by som naozaj nechcel. Každého občas jazyk neposlúcha a podarí sa mu povedať slová nesprávne. Popletení ľudia, to je sranda. Ale, povedzme si, čo je na tom zlé? Stáva sa to! My, školáci, to poznáme najlepšie. Aký problém.

Dospelí často hovoria ťažké a pritom dlhé slová. Občas chcú, aby sme ich po nich zopakovali. Nevidíme v tom problém. Urobíme to hneď a radi. Chceme raz byť predsa dospelí. No a čo, že na prvý pokus to podľa nich nezvládneme. My ten pocit nemáme. Povieme to presne tak, ako sa nám to podarí. Ako nám jazyk narástol. A že sa potom smejú tomu, čo sme povedali? To je toho. Keď sa budú veľa smiať, cvrknú si. A potom sa budú hanbiť oni, nie my.

Je veľa toho, čo sa nám nepodarí. Pripúšťam. To je preto, že každý deň sa musíme naučiť veľa nových slov a vecí, ktoré si vymysleli dospelí. Vieš čo? Možno by bolo zaujímavé, keby si aj ty, môj milý čitateľ, povedal alebo urobil niečo inak ako ostatní. Čo ty na to?

Ako prosím? Že nesúhlasíš? Dokonca sa hanbíš za to, keď sa ti niečo nepodarí? Napríklad povedať alebo urobiť?

To je toho. Nemusíš sa báť. Pozri na mňa - aj keď ma nevidíš. Ja už nie som smutný z toho, aký som. To bolo dávno, keď ma trápilo, prečo sa mi nedarí, prečo som iný a veci často zamotám a pomotám. Práve preto som sa rozhodol napísať knihu. V nej sa dočítaš aké to bolo, keď som smutný ešte bol. Dobre?

Začnem pekne od začiatku. Načo čakať. Ešte máš veľa strán pred sebou.

Sedíš? Ak chceš, môžeš aj ležať. Mne to nevadí. Dôležité je, aby si dobre videl na písmená a vedel ich správne prečítať. Pozor, začínam!

Počkaj, počkaj. Ešte niečo. Motovidlo, to je moje priezvisko. Miško, to je moje meno. Pekné, že? Miško Motovidlo. Ak chceš, môžeš mi povedať aj ty svoje meno. Neboj sa. Nikomu ho neprezradím. Som tu sám, rovnako ako ty.

Už si ho povedal? Pre istotu mi ho sem, priamo do knihy aj napíš. Aby som nezabudol. Meno: ...................... a teraz priezvisko: ........................................ Tak a teraz sme si kvit, ako sa hovorí. Alebo jedna - jedna. Alebo dva - dva. Alebo tri - tri. Alebo štyri - štyri. Jednoducho remíza.

A môžeš prevrátiť list o stranu ďalej. Pozor, začínam s písaním mojich nevšedných, ale zaručene pravdivých príbehov. Nič si nevymýšľam a to všetko sa skutočne stalo.

Príbeh prvý

Motovidlo nikdy nespí samo.

Na posteli v detskej izbe leží perina. Zakrýva takmer celú posteľ. Má štyri rohy ako všetky ostatné periny. Nie je ničím výnimočná. Snáď trochu zaujímavá tým, že je hnedá a pokreslená modrými dažďovými kvapkami. Ťažko povedať, či je viac hnedá alebo modrá, alebo ak chceš mokrá od dažďových kvapiek.

Počkať! Ak je moja perina mokrá, to hnedé je blato. Vymýšľam si. Blatové periny predsa neexistujú. Ale keby existovali, čisto čiste... keby som náááhodou spal v blatovej perine, možno by som mal rovnako príjemný pocit, ako divoké prasa, ktoré sa váľa v bahne. A to by som si nenechal ujsť. Čo ty na to?

V našom prípade je ale dôležitejšie, čo sa skrýva pod perinou, ako samotná perina. A keďže nie je priesvitná, nemôžeš to vidieť ani ty.

"Cŕŕŕn," a je to tu. Zvoní budík na nočnom stolíku. "Už je ráno?"

Perina sa nepatrne pohne. Na prvý pohľad by si si to nevšimol.

"Cŕŕŕn," budík zvoní druhýkrát. "Už je ráno!"

Perina sa opäť pohne. Tentokrát by si si to všimol aj ty.

"Cŕŕŕn," budík zvoní tretíkrát a štvrtýkrát a piatykrát a šiestykrát.

"Nemáš toho dosť? Docrnkaj! Kto to má počúvať!" ozve sa moje medvedie mrmlanie spod periny. Akoby som svojim hlasom chcel odplašiť slnečné lúče.

Perina sa nespokojne dvíha a klesá, hýbe sa zo strany na stranu. Budík neprestáva zvoniť. Zvoní nepretržite a stále. Prečo? Lebo mu nič v tom neprekáža. Lebo ho nemá kto zastaviť. Lebo... ach jaj.

Pýtate sa, prečo mi zvoní budík a nie napríklad mobil? Mama nedovolí, aby som mal mobil cez noc v detskej izbe. A prečo ma nepríde zobudiť ona sama? Veľa mám tak predsa robí. Pekne zaklope na dvere, vojde, šepotom zobudí.

No moja mama opakuje dookola stále to isté: "Si síce školák, ale nie prvák. Máš sa naučiť vstávať sám. Máš zod-po-ved-nosť. Vieš, čo to je? Nedávno sme sa o tom rozprávali, Miško. Povedal si mi, že si pochopil význam toho slova. Je to tak? Alebo sa mýlim? Prečo mlčíš?"

Po vypovedaní takej dlhej vety mama takmer vždy zdvihne prst - ukazovák a stíchne. Pre istotu s ním ešte chvíľu kýva zo strany na stranu a potom ho schová. Prst vo vrecku nie je taký nebezpečný ako keď ho niekto vytŕča na obdiv druhým. Vo vrecku nech si s ním robí každý čo chce.

Wau. Zodpovednosť je ťažké slovo na počúvanie, prečítanie a nieto ešte na zapamätanie. A pre nedospelých je to jedno z najťažších slov. Pre mňa určite.

Naposledy, keď sme boli s mamou v obchode, vybral som si budík, ktorý zvoní a poskakuje na nohách vyrobených zo struniek. Chcel som taký, ktorý by sa aj usmieval a prebúdzal ma slovami: "Miško, vstávaj. Vstávaj, Miško. Už je ráno. Vstávaj..." a tak stále dokola. Ale taký nemali. Len poskakujúci. A nakreslenými ústami si hovorí čo chce a samozrejme, kedy chce. A tak mám budík. Pokreslený, poskakujúci a vykrikujúci.

Perina sa prestane hýbať. Po chvíli sa spod nej vystrčí moja ruka. Nasmerujem ju rovno k stolíku, na ktorom zvoní budík, tebe už dobre známy.

Ruka dopadne. Ale nie na budík, akoby si čakal, milý čitateľ, ale na pohár s vodou. Ten sa úspešne prevráti a voda postupne zaplaví, čo sa dá.

Mokrá ruka sa nevzdá a opäť zdvihne. Dopadne druhýkrát. Tentokrát si to odnesie tanier so zvyškami makového závinu, ktorý zostal nedojedený ešte z večere. Tanier sa pomaly prevráti, padne na zem a omrvinky sa rozsypú aj po posteli. Moja mokrá ruka je obsypaná nalepenými omrvinkami a makom.

Pre istotu vystrčím aj druhú ruku, aby pomohla prvej. Začnem s ňou sliediť po nočnom stolíku. Ťažké je nájsť a zastaviť poskakujúci budík, ktorý každú chvíľu mení svoj smer a ako sa zdá, aj výšku výskokov. Žeby to robil naschvál?

Výsledok naháňačky? Všetko z nočného stolíka popadá na zem. Okuliare na čítanie aj s puzdrom, pohár, tanier, peračník, ktorého obsah sa vysype a konečne na zem padá sám budík. Chvíľu tancuje medzi ceruzkami, gumou a pravítkom, zošitom a knihou a potom... zrazu je ticho.

Niečo sa pod perinou opäť nespokojne zamrví, ale to už nie som ja. Konečne vystrčím hlavu spod periny a začnem si naťahovať kosti. Šup, jedna noha von, potom druhá, tretia... počkať, počkať. Človek nemôže mať predsa tri nohy. Aj keď si myslím, že som výnimočný, aj moja mama to tvrdí, mám predsa len dve nohy a dve ruky. A aby to nebolo málo, objaví sa aj štvrtá, piata a šiesta noha spolu s chlpatou hlavou. Keďže tie štyri, po tých prvých dvoch, sú omnoho chlpatejšie a kratšie ako moje, asi tušíš, čie sú.

"Trdlo!" ozvem sa rozospato, "čo tu robíš?"

Trdlo je môj, teda náš pes. Ale mňa má najradšej. Dokáže ma lízať od hlavy po päty aj dve hodiny. Vtedy si pripadám ako najsladší cukrík na svete. Jazyková masáž. Ak máš doma psa ako ja, vieš o čom píšem.

Keď Trdlo zbadá prvé omrvinky z makovníka rozsypané na posteli, s chuťou sa do nich pustí. Akoby som ho počul hovoriť: "Vr, vrrr, mňam, mňam, raňajky do postele. To je mňamka." Dôsledne ich zbiera vďaka jeho maškrtnému jazýčku a ony ochotne miznú v jeho papuľke.

Otvorím oči. Vo dverách stojí mama. Aj keď ju vidím trochu hmlisto, je to predsa len ona. Mama sa nedá pomýliť. Druhá by ma asi nechcela.

"No pekne!" hľadí mama na mňa so široko roztvorenými očami. Vôbec neviem, kedy vošla. "Takto si tu vy dvaja kraľujete? No pekne!"

Po jej slovách, ako na povel sa preberie budík a opäť zvoní a zvoní a zvoní. Leží na chrbte a nožičkami zo strún a nespokojne kope do strán. Namiesto, aby kričal: "Vstávaj Miško, crn, crn, už je ráno crn, vstávaj, crn, crn," vykrikuje, "ja za nič nemôžem, cŕŕŕŕŕŕŕn, to on!" Kopaním do vzduchu sa posúva a úspešne triafa ceruzky na zemi. Červená, modrá, zelená, fialová, žltá - moja obľúbená. Nakreslenými očami krúti dokola, ako robot, ktorému sa vybíjajú baterky a volá o pomoc. Robí ešte väčší bordel ako bol na zemi pred chvíľou. Drzáň drzí.

"Dobrý večer," poviem rozospato mame.

Oči mám stále privreté a uvedomujem si, že sa divne usmievam.

"Snáď ráno," odpovie mama pokojne. Pozerá pritom na budík a usmieva sa. "Keby slnko malo vstávať podľa teba, nevstalo by nikdy, Miško!" dopovie mama a vypne budík. Položí ho na nočný stolík. Budík stojí a mlčí.

"Večer mám rozhodne radšej. Večer bol na zemi poriadok," mrmlem a aby sa mama nehnevala, pripojím sa k Trdlovi. Obaja štvornožky zbierame omrvinky na posteli. Neviem, či sú to naše raňajky alebo večera. Som zmätený. Trdlo, pomocou svojho šikovného jazýčka omrvinky už dlhšie pekne kladie do papuľky, takže to sú jeho raňajky a ja omrvinky pekne ukladám na tanier. Možno, za trest, ich budem mať na raňajky aj ja. Preto sa snažím vyzbierať všetko. Nič iné asi nedostanem, aj keď viem, že už teraz som hladný.

Mama sedí na kraji posteli, pozerá na nás a stále sa usmieva. "Nechajte to na mňa," povzdychne a vstane z postele. To je signál, aby sme prestali.

Inak, som rád, že nebežala pre mobil a neodfotila nás. Rada také fotky potom rozposiela celej rodine a majú sa na čom baviť niekoľko dní. A fotka mňa a Trdla ako spolu, štvornožky, zbierame omrvinky z postele, by bola unikát. Mama však správne pochopila, že lepšie je pomôcť, ako sa hnevať. Alebo si už zvykla? Alebo sa jej vybil mobil? Dôležité je, že ho nedrží v ruke a nefotí.

Milý čitateľ. Zajtra nenechám na nočnom stolíku nič, mimo budíka. A možno okuliarov. Keby som sa potreboval v noci pozrieť na budík. A možno pohár s vodou. To vieš, pitný režim. Ale tanier, ten určite nechám v kuchyni. Nech sa Trdlo hnevá alebo nie. Nech si vrčí koľko chce. Makovníky psy predsa nežerú. Potom ich zdúva a prdia. Fuj!

ČASŤ DRUHÁ projektu- možná úprava literárneho textu na dramatický text pre javiskové stvárnenie, na divadelnú hru

Milý čitateľ, čitateľka

Občas sa stáva, že by si si chcel prečítaný príbeh zahrať spolu s bábkami, spolužiakmi alebo rodičmi. Je to iné, ako keď ho čítaš v knihe. Ja viem. Pri hre s môžeš opäť všetko prežívať. A to je super.

Ak si sa tak rozhodol, máš niekoľko možností:

1. Buď si príbeh, ktorý sa ti najviac z mojej knihy páči, znova prečítaš a zahráš zo svojimi bábkami, alebo

2. príbeh si upravíš tak, aby si si ho mohol zahrať so spolužiakmi v škole, s rodičmi doma.

Poznámka: v  rukopise mojej pripravovanej knihy je bližšie uvedené, ako sa konkrétny, literárne napísaný text dá upraviť na dramatický text, určený na javisko.

ČASŤ TRETIA - dramatický/divadelný text

Milý čitateľ, čitateľka.  Dovolil som si prepísať a upraviť prvé tri príbehy Miška Motovidla v mojej knihe do dramatického textu určeného na javisko. Tieto príbehy tebe alebo vám môžu byť vzorom, ako sa to dá. Môžete si porovnať text v príbehu s textom, ktorý uvádzam v javiskovom stvárnení.

Text je možné ďalej upravovať podľa náročnosti, počtu a veku hercov, ktorí chcú predstavenie zahrať. 

Výstup prvý 

Motovidlo nikdy nespí samo.

Postavy: Rozprávač, Budík, Miško, mama, Trdlo

Dej sa odohráva v detskej izbe. V posteli leží Miško, na nočnom stolíku je budík. Miško spí pod hnedou, dažďovou perinou. Takmer ho nevidieť. Rozprávač uvádza divákov do deja.

Rozprávač: V detskej izbe na posteli leží perina. Zakrýva takmer celú posteľ. Má štyri rohy ako všetky ostatné periny. Je hnedá a pokreslená modrými dažďovými kvapkami. Ťažko povedať, či je viac hnedá alebo modrá alebo ak chceš mokrá od dažďových kvapiek. Počkať! Ak je mokrá, to hnedé je blato. Vymýšľam si. Blatové periny predsa neexistujú. Dôležitejšie je, čo sa skrýva pod perinou. Vedľa postele na nočnom stolíku stojí budík.

Budík: Cŕŕŕn.

(Perina sa pohne, vystrčí sa jedna, Miškova noha.)

Budík: Cŕŕŕn.

(Perina sa opäť pohne. Vystrčí sa druhá, Miškova noha.)

Budík: Cŕŕŕn.

(Budík neprestáva zvoniť. Perina sa nadvihne, ozve sa spod nej Miškov hlas.)

Miško: Prečo? Povedz mi prečo ma budíš?

Budík: Nič mi v zvonení neprekáža. Vypni ma! (Usmieva sa budík.)

Miško: Ja?

Budík: Vidíš niekoho iného? (Ukazuje rukami do strán.)

Rozprávač: Pýtate sa, prečo Miškovi zvoní budík a nie napríklad mobil?

Miško: (Na chvíľu vystrčí hlavu spod periny.) Mama mi mobil cez noc v detskej izbe nedovolí. (Miško opäť schová hlavu pod perinu.)

Rozprávač: A prečo ťa nepríde zobudiť ona sama?

Miško: (Na chvíľu vystrčí hlavu spod periny.) Som školák. Vraj: Máš sa naučiť vstávať sám. Máš zodpovednosť. (Miško opäť schová hlavu pod perinu.)

Rozprávač: Zodpovednosť. Ach jaj. To je ťažké slovo pre školáka.

Budík: Cŕŕŕn. Miško vstávaj. Vstávaj. (Od zlosti vyskakuje.)

(Budík poskakuje dookola a budí Miška. Miško vystrčí ruku spod periny a snaží sa nájsť budík. Budík ho chvíľu pozoruje. Na chvíľu prestane zvoniť. Uhýba Miškovej ruke.)

Budík: Vedľa, ako tá bedľa. (Posmieva sa.)

(Miško vystrčí druhú ruku a oboma hľadá budík.Jeho ruka dopadne na nočný stolík. Zhodí pohár s vodou. Ten sa úspešne prevráti a voda sa vyleje.)

Budík: Vedľa, ako tá bedľa. Ale niečo si predsa len trafil.

Miško: Si hrozný.

Budík: Ja? Cŕŕŕn. Som budík. Čo iné by som mal robiť, ako budiť.

(Budík zvoní ďalej. Poskakuje, teší sa. Miško mokrou rukou zhodí tanier zo zvyškami makového závinu, ktorý zostal nedojedený ešte z večera. Tanier padne na zem a omrvinky sa rozsypú po posteli.)

Rozprávač: Ťažké je nájsť a zastaviť poskakujúci budík, ktorý každú chvíľu mení svoj smer a ako sa zdá, aj výšku výskokov. Nakoniec sa len predsa unaví a vysilený padne na zem. Od prekvapenia zabudne zvoniť. Je ticho.

(Budík leží na zemi. Miško si sadne na posteľ.)

Miško: Čo to bolo? Niečo chlpaté spalo so mnou?

(Spod periny vylezie psík Trdlo. Začne pojedať zvyšky makové závinu z postele. Vo dverách sa objaví Miškova mama.)

Mama: No pekne!

(Mama hľadí na Miška, Miško na mamu. Prvý sa spamätá budík.)

Budík: Cŕŕŕn. Pozor mama. (Pri zvonení kope nohami do strán.)

Miško: Vôbec neviem, kedy si vošla. Dobrý večer.

(Miško ako na povel si kľakne na štyri a spolu s Trdlom zbierajú omrvinky z postele. Trdlo ich žerie a Miško ukladá na tanier, ktorý zdvihol zo zeme.)

Mama: Snáď ráno, synček.

(Miško si sadne. Pojedá nazbierané omrvinky z taniera.)

Miško: Večer mám radšej. Večer tu bol ešte poriadok. Prisahám.

Mama: Idem po vysávač.

(Mama odíde. Budík a psík Trdlo si sadnú k Miškovi.)

Trdlo: Makovník milujem. Jedol by som ho stále.

Budík: Vyzerá, že sa nehnevá. Super mama. Asi si na teba zvykla.

Miško: Keďže jem, to čo som večeral - teraz večeriam. Ale keďže večer som jedol to, čo rád raňajkujem - vlastne raňajkujem. Ja už neviem, či večeriam, alebo raňajkujem. Ach jaj. (S povzdychom, smutne zvesí hlavu.)

Rozprávač: Všetci traja si mysleli, že Miškova mama odišla po vysávač. Omyl. Odišla...

(Vo dverách sa zjaví Miškova mama. Usmieva sa.)

Rozprávač: ...zobrať mobil, aby odfotila Miška a budík a Trdla a všetok neporiadok. V duchu sa tešila, čo na to povedia kamarátky, ktorým pošle fotky.

Mama: Úsmev, prosím.

Miško, Budík, Trdlo spolu: Niééé...

(Mama fotí a každý sa snaží skryť, kde sa len dá. Miško pod perinu, Trdlo pod posteľ, budík si ľahne na brucho a na hlavu dá vankúš. Mama fotí a fotí. Na chvíľu sa zastaví a prehliada, kontroluje si nafotené obrázky.)

Rozprávač: Milý divák. Večer nenechávaj na nočnom stolíku nič, mimo budíka. A možno okuliarov. Keby si sa potreboval v noci pozrieť na budík. A možno pohár s vodou. To vieš, pitný režim. Ale tanier, ten určite nechaj v kuchyni. Nech sa tvoj psík hnevá alebo nie. Nech si vrčí koľko chce. Makovníky psy predsa nežerú. Potom ich zdúva a prdia. Fuj!

Ďalší zo splnených cieľov projektu: Čítanie príbehov žiakom základnej školy a tvorba ilustrácií.

Literárny text bol predstavený žiakom základnej školy na prvom stupni. Niektoré z príbehov som im prečítal a požiadal ich, aby počutý text počas čítania a krátko po ňom doplnili svojimi ilustráciami. 

Niektoré z ilustrácií k prvému príbehu máte možnosť vidieť sami.